Skip to content

Vojna? Žiaľ áno. Ak nie dnes, tak zajtra určite…: Alebo, akú to partičku rozohrali USA a Rusko pri Ukrajine

Desivo vážne napísaný nadpis krátkeho zamyslenia sa a ujasnenia si situácie – Ukrajina vs. Ruská federácia, ako aj snaha o usmernenie ľavičiarov v ich postojoch.

Už niekoľko dní médiá dennodenne zásobujú svoje stránky a vysielacie časy informáciami o hroziacej katastrofe – vojnovému stretu medzi Ruskou federáciou a Ukrajinou. Je tomu naozaj tak? Prečo sme sa ocitli v takejto situácii a čo z informácií je pravdivé? Človek má krátku pamäť…

Spoločnosť akoby nosila klapky na očiach, ak ide o narúšanie našej komfortnej zóny v konzumnej spoločnosti. Akoby sme si neuvedomovali, že Ukrajina je zmietaná krvavou občianskou vojnou už od roku 2014. Po tom, čo Ukrajina doslova v deň pred podpisom Asociačnej dohody s EÚ otočila politickým kormidlom a následné nepokoje v krajine /nazvané Euromajdan/ násilne dosiahli zmenu vlády, útek vtedajšieho prezidenta Janukovyča a ním vedená Strana regiónov fakticky stratila moc. Nechceme rozoberať podrobnosti, je ľahké si ich dohľadať.

Ak platí téza, že vojna je iba pokračovaním politiky, keď sa už vyčerpali všetky ostatné možnosti, treba mať na pamäti skutočnosť, že ekonomická vojna medzi Ruskom a „západným svetom“ prebieha už niekoľko rokov. Všetky sankcie namierené voči Ruskej federácii nemajú v skutočnosti za cieľ nič iné, ako jej hospodárske poškodenie v konkurenčnom boji. Táto hospodárska vojna je tu už dávno a nie je ničím iným než imperiálnym delením si trhov a získavaním nových, ktoré hospodársky doteraz ovládal niekto iný.

EÚ má čoraz protichodnejšie záujmy, ako sú záujmy USA

Tu si povedzme, že v tomto boji nie je ani „západ“ až taký jednotný, ako je často prezentované a na prvý pohľad by sa mohlo zdať. Jednoducho, ekonomicky silné Nemecko, či Francúzsko, sú stále príliš slabé geopoliticky a ani hospodársky sa nemôžu rovnať vplyvu USA a dokonca čiastočne ani Číne, v istom ohľade ani Rusku, od ktorého zdrojov je v značnej miere závislé /na rozdiel od USA/.

Zjednotená EÚ v ktorej je dominantnou nemecká a z časti francúzska ekonomika a teda ich záujmy, sa však už stáva obrovskou hospodárskou silou /pochopiteľne imperialistickou/, ktorá však má aj svoje vlastné imperialistické záujmy. Inak povedané – pre USA tu vyrastá neželaný konkurent z jeho spojencov.

O čo sú jednotlivé Európske krajiny pre USA cennejší spojenci, o to sú ako jednotná EÚ pre nich neželanejší konkurent. Prečo iné by USA presadzovali tzv. Asociačné dohody, ak by tomu tak nebolo? Načo by bola tzv. DCA keď existuje NATO a Slovensko je jeho členskou krajinou?

No jednoducho tak ako v EÚ existuje už dávno „dvojrýchlostná časť členov“, tak v NATO pre USA existujú „spoľahlivý“ a „menej spoľahlivý“ partneri, ktorý majú svoje záujmy a sú schopní sa v istom prípade cieľom USA hoc aj postaviť…

Aj hospodárska politika namierená proti Rusku nie je v primárnom záujme Európskej únie, ale skôr v záujme USA. Čo je však v tomto prípade rozhodujúce, na svoju rôznorodosť dopláca EÚ a doteraz sa nepodarilo skĺbiť /často aj protichodné/ záujmy množstva krajín do jednotne fungujúcej zahraničnej politiky. A práve toto umne využíva administratíva Spojených štátov amerických, aby cez jednotlivých členov EÚ dokázala presadzovať hlavne svoje vlastné záujmy.

Pre objektivitu, podobnú stratégiu robí voči EÚ na druhej strane aj Rusko, ktoré sa snaží oficiálnou diplomaciou, ale aj rôznymi hybridnými spôsobmi narúšať jednotu v EÚ. To preto, lebo aj ono si je vedomé horšej vyjednávacej pozície voči celku, ako ku jednotlivým krajinám.

Ako USA obchádza ostatné silné štáty v NATO

Vzrastajúci počet v poslednej dobe podpísaných bilaterálnych dohôd USA s jednotlivými krajinami v Európe /ale aj medzi UK, Kanadou a Austráliou/, ktoré sú väčšinou aj členskými krajinami NATO, teda jednoznačne svedčí o tom, že NATO ako také prestáva byť v očiach USA funkčné. Respektíve strácajú záruku, že bude vždy vyjadrovať a napĺňať ich záujmy /zatiaľ tam však stále majú najsilnejšie postavenie/. Lebo ako sme si povedali, záujmy USA a EÚ sú čoraz rozdielnejšie /to však neznamená, že sú už nezmieriteľné/.

Vďaka dodatkom a zmluvám nad rámec existujúcich dohôd v NATO, môže v prípade potreby USA povoľnými „spojencami“ obísť silné krajiny a robiť vlastnú politiku v centre Európy. Toto je ďalším z rady destabilizačných krokov, vďaka čomu sa ocitáme na prahu vojny

Ruské ozbrojené sily na hranici s Ukrajinou

Celé dni sa striedajú informácie o nehoráznosti zhromažďovania sa vojsk Ruskej federácie neďaleko hraníc Ukrajiny /nie je to tak málo kilometrov, ale ani veľa pre rýchly presun na bojisko…/.

Ruské oficiálne zdroje zľahčujú situáciu a stav presunu svojej bojovej techniky a armády. Podľa ich vyhlásení sa jedná o plánované a oznámené cvičenia. Zároveň podotýkajú, že sa jedná o presun techniky a armády na ich zvrchovanom území, na rozdiel od pohybu armád tretích strán /NATO/ na území krajín s nimi susediacimi.

Rusko prevzalo iniciatívu

Ľudia sú v šoku. Hovory o možnej vojne sa dostali do debaty bežných ľudí, ako hodnotenie počasia. Diplomati a predstavitelia západných krajín sa cítia pobúrení a prekvapení. Akoby Rusko už dávno ( celé roky ) jasne a priamo nedefinovalo svoje pozície voči rozširovaniu sa NATO k Ruskej federácii. Tá si jednoducho nemôže dovoliť stratiť „nárazníkovú zónu“ v podobe Ukrajiny /a Bieloruska/.

Treba si uvedomiť, ako funguje obranný mechanizmus každej fungujúcej krajiny. Odborníci na obranu v nej vyhodnocujú rôzne riziká, ohrozenia a vážnosť situácie. Na základe toho zostavujú stratégiu obrany a navrhujú opatrenia. Napríklad pri zoskupovaní sa armády inej ( nie spriatelenej ) krajiny na jej hraniciach, musí vyvolať minimálne zvýšenie ostražitosti a schopnosti mobilizovať sa v prípade konfliktu. Akcia vyvoláva reakciu.

Treba preto povedať, že ani lacné slová o tom, že Rusko si predsa cvičí na svojom území, nie sú úplne pravdou. Samozrejme, že obe strany, či už NATO ( napr. cvičenia v Poľsku a Pobaltí ), alebo aj Rusko tým fakticky demonštrujú svoju silu a eskalujú napätie.

Žiadna krajina, iba ak banánová, ignoruje takéto cvičenia. Na ich základe prichádza reakcia, teda snaha druhej strany na prípadný útok vedieť adekvátne reagovať. Každé cvičenie, hoc aj mesiace, či roky plánované a ohlásené, je v logike bezpečnostných analytikov hrozbou. Cvičenie je totiž najľahší trik, ako zastrieť plánovaný útok ( pod lampou je najväčšia tma ).

Je neseriózne, ak niekto zľahčuje a bagatelizuje prítomnosť Ruskej armády u hraníc Ukrajiny v aktuálnom rozsahu. Rovnako je neseriózne, ak sa poukazuje iba jedným smerom a zároveň sa nevysvetľujú dôvody tohto rastúceho napätia.

Sme naozaj krok pred krvavým konfliktom?

Čo sa pravdepodobne udeje ( bez ohľadu na presný dátum ), ak nenastane „diplomatický prielom“ a neprevezme iniciatívu v jednaniach Nemecko s Francúzskom, alebo si vážnosť uvedomí Ukrajina a uzavrie dohodu s Ruskom o nevstupovaní do obranných štruktúr so západom, či už NATO, alebo s USA? Takáto dohoda by zaiste vadila USA, bola by nanútená Ukrajine ako hotová vec, ale mohla by zvrátiť vojnu, ktorá zďaleka neskončí lokálnym bojom v stredne dlhodobom čase.

Možný scenár o ozbrojenom konflikte sa v týchto dňoch už nezdá až tak pritiahnutý za vlasy. Ak si prepožičiame voľne slová samotného Vladimíra Putina – Rusko je ako veľký stroj. Rozbieha sa pomaly, ale keď sa rozbehne, je ťažké ho zastaviť…

Podľa posledných informácií, ktoré sú dostupné, diplomacia USA jednoducho ruskej strane ukázala vztýčený prst. Dalo sa to čakať, veď ruská armáda nestojí na ich, ale ukrajinskej hranici!!! USA môžu aj v prípade lokálneho ozbrojeného konfliktu iba získať v podobe medzinárodnej kritiky Ruska ( vnímaného jednostranne ako agresora bez širšieho chápania udalostí ) a nových sankcií na hlavu ruskej ekonomiky. Zároveň budú v lepšej pozícii pri tlačení členských krajín NATO na zvýšenie míňaných prostriedkov na ich zbrojenie. No a ako najväčší výrobca a exportér zbraní na svete, nemôže z toho USA neťažiť.

Aby sme boli korektní, ak už špekulujeme, musíme brať do úvahy hore jemne naznačený postup a mechanizmus krajín pri svojej obrane. Čo ak práve obranné zložky ( rozviedka, satelitné a odposluchové systémy ) vyhodnotili ako dôvodné, že Ukrajina sa pripravuje na prinavrátenie si moci v povstaleckých oblastiach? Čo ak toto dostali Ukrajinci od USA ako podmienku pre vstup do NATO?

Samozrejme! Toto nevieme a iba špekulujeme…, ale celé informácie o vyhrotenom konflitke sú tak trocha dohadmi a špekuláciou. V takomto prípade Rusko koná preventívne a za každú cenu chce zabrániť, aj za cenu preventívneho obsadenia týchto území, zabrániť snahe USA o pričlenenie si Ukrajiny do svojho košiara. Stojí to za úvahu.

Precedens v Kosove

Tu a teraz sa ukazuje, aký nebezpečný precedens bol vytvorený, keď NATO zasiahlo v konflikte v srbskom Kosove a nerešpektovali zvrchovanosť Srbskej republiky riešiť si na svojom (!!!) území záležitosti výhradne sami. Analogicky je to možné prirovnať,ako keby sa Rusko rozhodne bombardovať Kyjev, keď sa ukrajinská armáda rozhodne urobiť si poriadok na svojom (!!!) území v povstaleckom Donbase a Luhansku.

Rovnako tak musíme ale odsúdiť anexiu Krymu Ruskou federáciou. Porušenie medzinárodného práva je skrátka porušením(!!!) medzinarodneho práve bez ohľadu, ktorá strana z toho práve profituje a takto to musíme hodnotiť práve v záujme zachovania mieru. Aj tieto udalosti majú precedens práve v spojitosti s kosovskými udalosťami a je potrebné to pripomínať, nie ako ospravedlnenie možnej ruskej agresie, práve naopak. Ako príklad, ktorý je proste odsúdeniahodný, nech sa ho dopúšťa ktokoľvek!

Nie až taká nereálna špekulácia

Čo ak Rusko na základe svojich ( aj tajných ) poznatkov spustilo ráznu protiakciu. Čo ak Rusko uskutočňuje dlhodobo plánované kroky, ktoré majú jasné pravidlá a postupnosť? Čo ak teraz prišiel ten „deň“, kedy začalo definitívne Rusko plniť svoje slová o nemožnosti cúvať – lebo už nie je kam? Čo ak všetko čo sa deje, je dôležitá príprava, aby nikto nemohol spochybňovať, že sa Rusko snažilo dohodnúť s USA/NATO a získať jasné dohody? Dnes tieto otázky sú už relevantné!

Ak sa vo veľmi krátkom čase neudeje diplomatický zázrak, sme krátko pred momentom, kedy sa veci v pohybe už nebudú dať zastaviť, ani s prísľubom začatia jednaní…

Predpoklad, že by Rusko mohlo jednostranne uznať za zvrchované povstalecké územia na Ukrajine, teda Doneckú a Luhanskú ľudovú republiku, môže byť správny. V tom prípade by stačilo povolať na svoje územie vojská Ruskej federácie. Z logiky Ruska by vychádzala plná legitimita podľa ich politického výkladu práva na túto situáciu. Vojská by sa posunuli na územie dnešnej Ukrajiny. Z pohľadu Ukrajiny a NATO a väčšiny krajín v OSN, by to bol akt vojny. Drvivá väčšina ( aj Slovensko, napr. vo veci Kosova ) neuznáva jednostranne vyhlásené osamostatnenie krajín. Teda by to z diplomatického pohľadu bola naozaj invázia vojsk Ruskej federácie na územie Ukrajiny.

V tomto momente, ak by sa hore uvedené udialo, sa začína lámať chlieb. Zásadná je reakcia Ukrajiny. Je pravdou, že nad týmito územiami nemá už dlhé roky reálne moc politickú, ani ekonomickú. No stále je to právne ich územie a z ústavnej zásady je povinná ukrajinská moc brániť svoju celistvosť a zvrchovanosť!

Terajší prezident Zelenskyj si je určite dobre vedomí zložitosti a vážnosti situácie a ak nie, má na to dostatok generálov a poradcov. Pravdepodobne vďaka ich radám sa necháva on, aj jeho predstavitelia počuť, že situácia nie je ničím nová, že sa nedeje nič, čo by od začiatku konfliktu už nezažívali. Snažia sa za každú cenu nedávať zámienku pre vojenský konflikt s Ruskom. Sú si vedomí nerovnováhy pri pomere a vybavení armád svojich krajín.

Rovnako bol Zelenskyj určite poučený o chybe, ktorú urobil gruzínsky prezident Saakašvili v roku 2008. Jeho snaha o prekvapivé prinavrátenie kontroly nad povstaleckými regiónmi skončili až zastavením ruských tankov pár kilometrov od hlavného mesta Tbilisi…

Ako by mal ľavičiar chápať stav a čo by mal presadzovať?

V prvom rade si treba uvedomiť, že tak sily reprezentované NATO ( veľmi zjednodušene nazývané „Západ“) a aj Ruská federácia, sú kapitalistické a imperialistické štáty. Obidve hlavné strany konfliktu sledujú výhradne svoje imperiálne záujmy (ekonomické, ktoré sa prikrášľujú vhodnou ideológiou, ktoré sú ale dlhodobo neudržateľné, ak nie sú kryté aj vojensky ), pričom je dôležité podotknúť, že jedna zo strán ( Rusko ), je už dlhodobo zatláčané do defenzívy a otvorene vyjadruje svoj protest a nie je mu nik ochotný naslúchať. Prirodzene na to reaguje občas aj agresívne a rôznymi spôsobmi ( hybridné operácie, operácie ich zložiek na území iných krajín ) . Ale ako sa chová zviera, ktoré zatlačíme do kúta a cíti sa byť ohrozené?

V tejto veľkej „hre“ nemôže a nebude brať nikto, teda ani Západ a ani Rusko, žiadny ohľad na skutočné záujmy pracujúcich Ukrajincov. V tomto konflikte, rovnako ako v žiadnom konflikte imperialistických mocností, ani jedna strana nie je tá správna(!!!), ani jedna nie je tá dobrá (!!!), ani jedni nie sú „naši“ (!!!).

Ak chápeme správne dôvody napätia, musíme logicky odmietať oficiálny postoj slovenskej vlády, prezidentky, ale aj iných predstaviteľov tzv. západných krajín. Spoločné tvrdenie, že Ukrajina, rovnako ako každá iná krajina má právo sama o sebe rozhodovať v akých štruktúrach sa ocitne…“, znie pekne, ale nie je, nikdy nebolo a nebude to možné (!!!). Hore sme si vysvetlili prečo tomu tak je.

Povedzme si na rovinu. Prečo dnes môže „každá“ krajina byť súčasťou obranného zväzku podľa slobodnej voľby a hostiť vojakov z inej krajiny, ak sa tak „slobodne“ rozhodne, ale pre umiestnenie rakiet stredného doletu, schopné niesť aj jadrové zbrane, na území Kuby bola takmer jadrová vojna? Tam pravidlo neplatilo a rovnakú čiaru, za ktorú sa jednoducho nemôže ísť, malo iba USA???

Ako ľavica musíme byť tak povediac nad propagandou. Myslieť triedne a humánne. Hlavným cieľom ľavice je zachovanie MIERU. Zachovanie pokoja zbraní za každú cenu. Nechceme strániť ani jednej zo strán, lebo situácia je výsledkom boja imperiálnych mocností na pomyselnej svetovej šachovnici.

Aké musia byť ciele ľavice a stratégia v tomto konflikte?

Obeťami sú ľudia a ich rodiny (!!!). V konfliktoch zväčša nezomierajú lídri a generáli, majitelia zbrojoviek a oligarchia… sú to naše deti a rodiny, na ktoré dopadajú bomby. Preto musíme deklarovať jasné stanovisko, chceme MIER, ale trvalý a udržateľný.

Ak tomu ale má tak byť, musíme si aktivitou vynútiť ( alebo voľbami formou výmeny našich volených zastupiteľov ) zmenu zahraničnej politiky v našej a aj iných krajinách tzv. Západu. Ak ku ozbrojenému konfliktu nedôjde dnes, obrazne povedané zajtra určite… Až kým jeho dôvody nepominú. A sme u merita veci:

Pre dlhodobé zažehnanie vojnového konfliktu medzi Západom ( aktuálne sprostredkované Ukrajinou ) a Ruskou federáciou:

– Musíme bojovať za vytvorenie jasnej čiastočne demilitarizovanej bariéry medzi NATO a Ruskou Federáciou.

– Musíme bojovať za obnovenie dohôd o zákaze umiestňovania ( a celkovo aj výrobe a držaniu ) balistických rakiet krátkeho a stredne dlhého doletu v Európe jak USA, tak Ruskom.

– Musíme bojovať za postupné znižovanie počtu jadrových zbraní všetkými krajinami, ktoré ich vlastnia a to postupne a preukázateľne.

– Musíme bojovať za vytvorenie jasných dohôd o maximálnych množstvách vojska a techniky v krajinách bývalého Východného bloku, ako hlavný destabilizačný moment v Európe.

– Musíme bojovať za ukončenie cvičení na oboch stranách ( Ruská federácia a členské krajiny NATO ), ktoré sa realizujú neďaleko hraníc a v obrovských počtoch techniky a vojska. Tieto vyvolávajú obavy z možných príprav nečakaného útoku.

Jednou zo základných požiadaviek ľavice v súčasnosti musí byť /paradoxne…/ napĺňanie mnohých tém, ktoré boli sľubované a zostali nenaplnené (!!!) pri spoločensko-ekonomickom prevrate v roku 1989. Je to čo najširšia demokratizácia spoločenského priestoru, ako jedna zo základných požiadaviek vtedajšej doby.

Treba žiadať, aby boli napĺňané a umožňované také inštitúty, ako je referendum ( a nie len to ), v ktorom občania môžu rozhodovať o významných spoločenských otázkach. V 21. storoči, dobe elektronizácie, nie je problém robiť časté referendá s minimálnymi nákladmi. Treba požadovať naplnenie demokracie v zmysle, že každý volený zástupca musí byť aj v ktorejkoľvek chvíli odvolateľný, ak sa tak volič väčšinovo rozhodne atď, atď. Súčasnej vládnej moci tieto nenaplnené požiadavky neustále treba pripomínať.

V medzinárodnej politike musí byť hlavnou požiadavkou ľavice v súčasnosti napĺňanie sľubov a dohôd mocností z obdobia rozpadu Východného bloku, o vzájomnom odzbrojovaní a rozpúšťaní všetkých vojenských organizácií.

Treba znovuzrodiť postavenie OSN. Treba preniesť rozhodujúcu váhu medzinárodných rozhodovacích procesov práve na pôdu OSN a tomuto procesu dať aj tam skutočne demokratický charakter a zrovnoprávniť rozhodovacie právo malých krajín s tými veľkými.

Smutný záver a viera vo víťazstvo mieru

Musíme sa však momentálne pripraviť aj na scenár, že vojna na východe Ukrajiny prebehne. Musíme sa pripraviť na obrovskú antiruskú mániu. Treba proti nej bojovať nie stránením Rusku a velebením jej predstaviteľov, ale trpezlivým vysvetľovaním vzniku situácie. Treba vysvetľovať podstatu a charakter systému, pre ktorý takéto konflikty vznikajú.

Doslova musíme vysvetľovať, že imperializmus vždy vedie ku vzájomným konfliktom takéhoto charakteru. Cestou je teda „antiimperializmus“ a zmena spoločenského zriadenia.

To ale veľmi predbiehame a je teraz dôležité riešiť aktuálnu situáciu. Preto žiadajme MIER PRE VŠETKY, NIE LEN NAŠE DETI! Myslime na ne. Ak budeme robiť v tomto duchu, nikdy neprerastie konflikt tam, kam smeruje ten dnešný.

Dlhé roky zatracované a zosmiešňované heslo sa musí stať znova hybnou myšlienkou nášho hnutia: NECH ŽIJE MIER!

-Jágrik-

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.