V Grécku čoraz viacej ľudí volí radikálnu ľavicu, komunistov, či zmesku ultrapravičiarov. Gréci vidia, že systém zlyháva a že to čomu verili po dlhé desaťročia sa rozpadáva ako domček z karát. Niekdajší politický bipolarizmus, kedy sa pri moci striedali sociálni demokrati s pravicovou Novou Demokraciou, je už dávno pre oba tábory iba krásnou spomienkou. Gréci chcú zmenu.

 

Prvý dotyk s revoltou…

 

Pre rôznych politických komentátorov nastalo obrovské zdesenie, keď zistili, že nové grécke voľby by mohli vyhrať radikálni ľavičiari zo strany SYRIZA. Táto strana sa v politickom spektre nachádza doľava od súčasnej  sociálnej demokracie, no je viac než otázne, či reálne môže priniesť zmenu. Nárast preferencií SYRIZI znamená vztýčený prst Grékov, voči terajšiemu stavu. Nato, aby sme k takémuto záveru prišli, nemusíme byť žiadni veľkí myslitelia. Pre mnohých Grékov je voľba radikálnej ľavice niečo úplne nové. Pre väčšinu z nich je to aj prvý dotyk s určitou alternatívou ku kapitalistickému systému. Koľkí však chcú reálnu zmenu, alebo len udržať si svoje doterajšie spoločenské postavenie, je pre nás veľkou neznámou. Určite sa však zhodneme, že myšlienkový posun u nich jednoznačne začal a nikto netuší kde sa až zastaví. Aj v cárskom Rusku ľudia zo začiatku vkladali svoje nádeje do strán menševikov, eserov, či iných sociálno-demokratických, či reformisticko-socialistických strán, dokým prešli na pozície boľševikov.

 

Pre väčšinu Grékov je grécka pravica zastúpená stranou Nová Demokracia a sociálna demokracia PASOK príliš skompromitovaná, a grécki komunisti zo strany KKE  sú pre nich zatiaľ až príliš radikálni a tak idú voliť radikálne, no táto radikalita je samozrejme v rámci systému.

 

Ako trefne podotkla v diskusii o knihe Ľ. Blahu Metrix kapitalizmu Dominika Dinušová, ktorá vystúpila s diskusným príspevkom, ktorý tu voľne v skrátenej forme odcitujem: „Keď sa bavíme o Marxovi a vyberáme si, čo je pre nás výhodné a vyhýbame sa slovám ako revolúcia, komunizmus, či vyvlastnenie, ide vlastne o reformizmus, ktorý ale nemá s marxizmom nič spoločné a ktorý práveže môže brzdiť samotnú revolučnú zmenu a neslúži preto takýto reformizmus iba ako doplnok kapitalistickej ideológie?“
Týmito výstižnými slovami som chcel demonštrovať ideologické pozadie strany SYRIZA, ktorá vyznáva tzv. marxizmus bez Marxa, ktorý krásne definovala Dominika Dinušová
Preto väčšina Grékov pôjde voliť stranu SYRIZA. Chcú toho zmeniť veľa, no nechcú meniť liberálno-demokratický systém, čo je len skratka pre kapitalizmus.

 

Oprášené korene sociálnej demokracie

 

SYRIZA preto predstavuje v Grécku tú najautentickejšiu ľavicu (pozn. autora- slovné spojenie ľavica používam len pre sociálno-demokratické a socialisticko-reformistické strany a hnutia, ktoré ale nechcú povaliť kapitalistický systém, komunistické a iné marxistické hnutia a skupiny do tohto pojmu nezahrňujem).

 

Niekto by mohol však namietať, že ich program a navrhované zmeny sú socialistické a pripomínajú komunistickú myšlienkovú tradíciu. Na margo toho poviem, že pre pravicovo mysliacich spoluobčanov je už komunistický krok to, keď SMER-SD oslavuje sviatok Práce, či keď vyhlásia, že sa snažia vybudovať silný štátny sektor.

 

Dnešná svetová generácia vníma ľavicu, čiže sociálnu demokraciu ako pragmatického hegemóna spoločenského status-quo, ako strany, ktoré dokonca nemajú problém vládnuť s pravicou, vysielať svoje vojská do všetkých možných vojnových dobrodružstiev, preferovať privatizáciu, podieľať sa na okliešťovaní sociálnych práv a podobne. Oni už nepoznajú sociálnu demokraciu, ktorá vyrástla z robotníckych bojov vo fabrikách a na pracoviskách, ktorá bola pokrvne prepletená s revolučnými odborovými zväzmi a keď sa jej členstvo a popredné osobnosti regrútovali z robotníckej vykorisťovanej triedy.

 

Dnes je sociálny demokrat poväčšinov dobre situovaný pán, či pani, zo strednej triedy, samozrejme predtým dlhé roky úspešne podnikajúci, pre ktorých znamená štrajk, filozofické práce ľavicových mysliteľov, či robotnícke boje len akýchsi strašiakov, ktorí by mohol ohroziť ich spoločenské postavenie.

 

Dnešná sociálna demokracia s tou minulou má len málo spoločného, vytratila sa revolučnosť, prepletenosť s utláčanými spodnými vrstvami… čo však pretrvalo v sociálnej demokracii od jej vzniku až po dnešných jej predstaviteľov je viera v sociálnejší kapitalizmus, jedným slovom viera, že utláčanie a vykorisťovanie človeka človekom môžeme reformami stlačiť na stráviteľnú mieru.

 

Prekročí Syriza vlastný tieň?

 

Týmto krátkym exkurzom do minulosti som chcel objasniť lákavosť strany SYRIZA v očiach bezradných Grékov. Strana SYRIZA oprášila autentické korene sociálnej demokracie a zrazu to všetkých ohúrilo. Má to nádych revolty, radikality a nádeje do budúcna.

 

SYRIZA pre nich znamená dotyk s mŕtvym svetom militantných robotníckych bojov . So svetom, kedy sa politika robila hlavne na uliciach a vo fabrikách. Po zrade sociálno-demokratickej strany PASOK, ktorá sa sociálno-demokraticky už iba tvárila je to logická náhrada. Má to však jeden háčik. Tak ako sa sociálna demokracia minulosti, pri všetkej svojej revolučnosti a oddanosti robotníckej triede  nikdy neodvážila priniesť alternatívu ku kapitalizmu, len ho vždy reformovala, tak aj SYRIZA nehodlá bojovať proti kapitalizmu, len ho vylepšovať a robiť ho znesiteľnejším.

 

Preto sa domnievam, že SYRIZA sa nachádza na začiatku svojej púte, tak ako sociálna demokracia a myslím si, že pri svojej terajšej ideologickej výbave a postojoch môže smerovať len presne tam, kde smerovala sociálna demokracia. SYRIZA sa tak premení na to, čo sama kritizovala, lebo boj za práva ľudí a lepší svet sa začína bojom proti kapitalizmu !

 

P.S- Drahá SYRIZA, ale tak rád by som sa v tejto mojej analýze mýlil!…

 

Miroslav Pomajdík- podpredseda Vzdoru- strany práce