Po roku 1989 sme sa údajne „vrátili do Európy“, akoby sme predtým boli v Ázii, alebo niekde inde. Mnohým bolo úplne jasné, že keď sa znova vrátime medzi tzv. civilizovanú Európu, čaká nás kapitalistický blahobyt. Svoj návrat do Európy sme oficiálne spečatili aj vstupom do Európskej únie v roku 2004. Dnes, po desiatich rokoch členstva v EÚ a po 25 rokoch života v kapitalizme zisťujeme, že nemáme ani to, čo sme mali kedysi. Dokonca to, čo bolo kedysi samozrejmosťou, stáva sa dnes drahou komoditou, určenou len pre tých vyvolených.
Dosiahnutie kapitalistického blahobytu bolo podľa niektorých také jednoduché – stačí nastoliť kapitalizmus a je to! Potom sa však pýtam, prečo v kapitalistickom svete hladuje štvrtina planéty a stále väčšia časť sa ocitá na hranici chudoby.
Mnohí ľudia počas rokov 1945-1989 zrejme oslepli a ohluchli, nakoľko zabudli na predvojnovú Európu. Zabudli na Európu, v ktorej sme boli lacnou pracovnou silou, zabudli na Európu, v ktorej státisíce Čechov a Slovákov museli utekať za prácou, zabudli na hladové doliny, zabudli na život v robotníckych kolóniách, streľbu do štrajkujúcich, zabudli na vykorisťovateľov a vykorisťovaných a predovšetkým zabudli na dve svetové vojny počas krátkeho obdobia, zabudli na nástup fašizmu v Európe. To akoby sa nikdy neodohralo. Z civilizovanej Európy im ostali oči iba pre videoprehrávače, satelity, mercedesy a plechovky od Coca Coly.
Slovensko sa malo „logicky“ dostať po prevrate na úroveň Rakúska či Švajčiarska (veď podľa ich logiky nám v tom nič nebránilo, to len socializmus nás brzdil stať sa vyspelou krajinou. Socializmus bol evidentne nastolený len preto, aby brzdil vývoj národov k šťastnej kapitalistickej budúcnosti). Len málokto si však uvedomil, že za vzor civilizovanej Európy nám boli dávaní lupiči a kolonizátori. Aby sme sa však dostali na úroveň „vyspelých štátov“, museli by sme byť rovnakými lupičmi a kolonizátormi – my sme sa však stali ich ďalšími obeťami. Východná Európa je v súčasnosti len zdrojom lacných prírodných a ľudských zdrojov pre veľkokapitál. Stratili sme svoju sebestačnosť a nezávislosť. Z našich mužov sa stali vandráci putujúci po celej Európe, aby doniesli domov peniaze a splatili strechu nad hlavou, naše ženy opúšťajú na niekoľko týždňov rodiny, aby utierali zadky rakúskym a nemeckým dôchodcom.
Naša krajina sa stala lacnou montážnou linkou pre zahraničné firmy, ktoré, aby vôbec prišli, dostanú daňové úľavy a dotácie na každé pracovné miesto. Zahraničným gigantom dokonca platíme drahé opravy zariadení, aby neodišli a nám nenechali tisícky nezamestnaných. Musíme podplácať vlastných otrokárov – to je vyspelá Európa v roku 2014. Naše životne dôležité odvetvia sú v rukách finančných skupín alebo zničené. Energetika je obsadená firmou Siemens a Enel, polovicu plynární vlastní česká finančná skupina, telekomunikácie vlastnia Nemci, ktorí nám ani nevyplácajú podiel, v zdravotníckom systéme máme zasa domácich parazitov z Penty.
EÚ – nástroj otrokárov
Spojené štáty európske sú za kapitalizmu buď nemožné, alebo reakčné. (V. I. Lenin).
Aby sme mohli predpokladať, k čomu a predovšetkým ktorej triede Európska únia bude slúžiť, stačí ak sa pozrieme, kto ju zakladal. Po vojne, v roku 1946 Winston Churchill (známy kolonizátor, podmaňovateľ národov tretieho sveta a britský imperialista ) v Zurichu požadoval založenie Spojených štátov európskych. EÚ sa však napokon vyvinula z dohôd a spolkov, pri ktorých stáli kapitalistické vlády NSR, Talianska, Francúzska, Holandska, Belgicka a Luxemburska. Predmetom týchto dohôd bol predovšetkým voľný trh a „obrana“ proti socialistickému táboru. Voľný trh vyhovuje predovšetkým veľkokapitálu, ktorý môže bez prekážok ovládnuť ďalšie krajiny a znásobiť zisky.
Voľný trh v kapitalizme tiež znamená možnosť dostať sa k lacnej pracovnej sile. Aj tento spolok musel zákonite dospieť ku kríze. V 70. rokoch došlo vo viacerých krajinách k protestom a štrajkom. Krízu kapitalizmu však napokon oddialil pád socializmu, ktorý poskytol nové trhy.
Výhoda EÚ pre magnátov a oligarchov spočíva predovšetkým v presadzovaní ich záujmov celoplošne, pre celé územie Únie. Nemusia svoje záujmy presadzovať v každom štáte zvlášť a hlavne vedia, že svoje vždy presadia. Pokiaľ by aj niečo naoko demokraticky neprešlo, vždy to prejde inak. Napríklad v Írsku neprešlo referendum o prijatí nových členských štátov, tak sa konalo referendum nové. Neprešla Euroústava, tak prešla Lisabonská zmluva. Nejde to cez referendum, tak to pôjde cez parlament atď.
Po krk v dlhoch – symbol vyspelej civilizácie
V súčasnosti sa v EÚ presadzujú snahy o rozsiahle sociálne škrty vo všetkých členských štátoch. Vraj je to zodpovedné a nevyhnutné. Kam sme to teda dospeli, keď na vrchole kapitalizmu sa dozvedáme, že je nevyhnutné, aby naša životná úroveň prudko klesala? Nie je toto jasným dôkazom toho, že tento režim je spiatočnícky? Je to normálne, že každý (zdôrazňujem každý!) členský štát EÚ sa topí v dlhoch? Znamená to, že každý členský štát je otrokom svojich pôžičiek a bánk! Znamená to, že štáty EÚ nemajú žiadnu samostatnosť, znamená to, že sa len podriaďujú príkazom magnátov. Štáty, ktoré nemajú v rukách hospodárstvo, sú len otrokmi svojich dlhov a aby mohli fungovať, majú len jedinú možnosť – znova si požičať.
Aby sa EÚ zbavila dlhov len na tento rok, musela by dať 85% všetkých ročných príjmov na ich splatenie. Niektoré štáty majú dlh, ktorý presahuje HDP 1,2 až 1,7 násobne.
Banky zachránili svoje peniaze pomocou Eurovalu a poskladali sme sa im na to my – my, ktorí pracujeme za niekoľko stoviek eur mesačne, zatiaľ čo oni obracajú milióny denne. Uveďme si príklad Grécka: krajina dlhuje zahraničným bankám miliardy eur, krajine hrozí bankrot, aký čoskoro bude hroziť takmer všetkým krajinám. Banky sa obávajú, že krajina nebude schopná svoje dlhy platiť. Zatlačia na vlády, aby vytvorili tzv. Euroval, kde dá peniaze každá krajina platiaca eurom. Tá si na to samozrejme požičia s nemalým úrokom. Kolobeh je teda nasledovný…
Slovensko si požičia s nevýhodným úrokom, aby požičalo Grécku. Grécko tieto peniaze kompletne odovzdá banke a ešte sa zaviaže privatizáciou, predajom ostrovov a sociálnymi škrtmi. Banka teda získa svoje peniaze, ktoré požičala Grécku, navyše si pripúta Slovensko, ktoré mu bude platiť pekné úroky. Banka zarobila hneď dvakrát a ľudí čaká sociálny útlak.
Nezamestnanosť, chudoba, nástup fašizmu, hrozba vojny
To je blízka budúcnosť EÚ. Nezamestnanosť v niektorých krajinách za posledné obdobie prudko stúpla presahuje aj 20 %. Domácnosti sa topia v dlhoch, mladí ľudia sú bez nádeje. Životná úroveň v štátoch klesá a bude klesať. Môžeme očakávať dve tendencie vo vývoji:
a) dá sa predpokladať predvojnový scenár vývoja vrcholiaci vojnami medzi národmi, posilňovaním fašistických skupín a otvoreným násilím pri boji o každé jedno pracovné miesto. Režimu sa podarí rozoštvať ľudí proti sebe – z obetí spraví vinníkov. Pracujúci jednej krajiny začnú fyzicky napádať pracujúcich z iných krajín, ktorí tam boli zlou sociálnou situáciou vyhnaní, aby uživili svoje rodiny. O to prudšie stúpne chudoba sociálny rozvrat v týchto krajinách.
Fašistické sily začnú naberať na sile, budú pevnou súčasťou parlamentov. Veľkú úlohu začne zohrávať priame násilie v uliciach. Voľný trh sa rozpadne, každý zo skrachovaných štátov si bude snažiť chrániť svojich kapitalistov, začne však boj o trhy nové, lepšie povedané, začne boj o nové prerozdelenie trhov, nie je vylúčený ani vojnový konflikt, ktorý nanovo prerozdelí trhy, vytvorí pracovné miesta a zničením krajín naštartuje ekonomiku a nový odbyt. – táto verzia je pre triedne neuvedomelú pracujúcu triedu, rešpektujúcu kapitalistické vzťahy a plne pod vplyvom kapitalistickej propagandy
b) socialistická revolúcia: pracujúca trieda sa začne organizovať, stane sa nie triedou „o sebe“ ale triedou „pre seba“. Bude jednotná vo svojich bojoch, zamestnanci jednej fabriky podporia svojich kolegov v inej fabrike (napríklad nemecký Volkswagen nariadi znižovanie miezd v slovenskej fabrike, tak bude štrajk vo všetkých fabrikách VW v Európe). Svoje politické požiadavky pracujúca trieda podporí napr. generálnym štrajkom. Vyvlastní triedu kapitalistov a bude budovať hospodárstvo, v ktorom sa vyrába pre uspokojenie potrieb národov, nie pre maximalizáciu ziskov. Po znárodnení hospodárstva (vrátane bankovníctva a poisťovní) a jeho plánovaní umožní každému slobodný prístup k práci, národné vlastníctvo výroby zabezpečí nižšie ceny, bez predražovania.
Státisíce ľudí sa budú môcť vrátiť k svojim rodinám, alebo si ich budú môcť konečne založiť. Pokiaľ sa dosiahne vysoký stupeň produkcie automatizáciou a mechanizáciou, ľudia nemusia končiť za bránami fabriky, ale bude sa skracovať pracovný čas pri zachovaní mzdy a sociálnych istôt. Keďže ani cent z hospodárstva nebude v súkromných rukách, každému bude zaručené dostupné vzdelávanie, zdravotná starostlivosť, bývanie, športové či kultúrne vyžitie.
V tomto boji môžeme rovnako očakávať násilie predovšetkým zo strany triedy kapitalistov, môžeme predpokladať financovanie polovojenských fašistických organizácií pre fyzické napádanie komunistov a získavanie ľudí nie na triednom, ale na národnostnom podklade, nasadzovanie diverzantov, násilné potláčanie štrajkov, občiansku vojnu, hospodársku blokádu revolučného štátu atď.
Rovnako tak môžeme očakávať rozsiahlu masmediálnu propagandu proti revolučnému hnutiu, nekonečné očierňovanie revolučného štátu, vytváranie mediálnej fikcie atď.
VZDOR – strana práce a o.z. VZDOR – hnutie práce sa snažia o zorganizovanie druhého scenára a snažia sa za každú cenu predísť prvému scenáru. Sme za Európu či Svet, v ktorom národy zbavené kapitalistických parazitov spolupracujú a v ktorom si ľudia navzájom pomáhajú. Chceme, aby bol človek človeku bratom a nie vlkom. Uvedomujeme si, že vlkov z ľudí robí kapitalistický systém. Sme za svet, ktorý nepotrebuje vojny k naštartovaniu ekonomiky. Sme za trvalý mier, sme za socializmus!
Po roku 1989 sme sa údajne „vrátili do Európy“, akoby sme predtým boli v Ázii, alebo niekde inde. Mnohým bolo úplne jasné, že keď sa znova vrátime medzi tzv. civilizovanú Európu, čaká nás kapitalistický blahobyt. Svoj návrat do Európy sme oficiálne spečatili aj vstupom do Európskej únie v roku 2004. Dnes, po desiatich rokoch členstva v EÚ a po 25 rokoch života v kapitalizme zisťujeme, že nemáme ani to, čo sme mali kedysi. Dokonca to, čo bolo kedysi samozrejmosťou, stáva sa dnes drahou komoditou, určenou len pre tých vyvolených.
