Dnes sme pochovali v Spišskej Novej Vsi jedného z posledných priamych účastníkov Karpatsko-duklianskej operácie, príslušníka 1. československého armádneho zboru, hrdého antifašistu, odbojára a komunistu- plk. Michala Vajnagi. Narodil sa v roku 1920 na Podkarpatskej Rusi v okrese Ťačevo, ktorá bola v tom čase súčasťou Československej republiky. Po 2. sv. vojne sa usadil v Spišskej Novej Vsi.
Hrdinom ako Michal Vajnagi vďačíme za veľa, za to, že dnes môžeme žiť slobodne a v mieri. V boji za našu slobodu riskoval to najcennejšie, svoj život. Celý život bol verný antifašistickému odkazu, boju za lepší a sociálne spravodlivejší svet a aj preto sa aktívne angažoval v komunistickom hnutí. Opustil nás človek s veľkým Č, ktorý vynikal skromnosťou, dobrosrdečnosťou, pokorou a životným elánom.
Stratili sme priateľa, hrdinu, bojovníka a jedinečnú osobnosť. Česť jeho pamiatke ! Nikdy nezabudneme !
VZDOR-strana práce
O živote na Podkarpatskej Rusi a zážitkoch z frontu sa pred niekoľkými rokmi zhováral s plk. Michalom Vajnagim člen vedenia VZDORu-strany práce Miroslav Pomajdík. Rozhovor si môžete prečítať TU:
Ako si spomína Michal Vajnagi, život na Podkarpatskej Rusi nebol ľahký, vysoké dane a veľké ožobračovanie obyčajných ľudí, no v porovnaní s predchádzajúcou vládou Maďarov sa žilo volnejšie. Začali sa zakladať školy, rozvíjala sa kultúra a pre negramotných dospelých ľudí úrady zriaďovali večerné školy a zaviedla sa povinná školská dochádzka. „Keď však gazda dal škole 5 korún československých, čo tam boli v tej dobe veľké peniaze, tak dieťa mohlo ostať aj celý týždeň doma,“ spomína si Michal Vajnagi.
Útek z Podkarpatskej Rusi
V roku 1939 začali Maďari obsadzovať Podkarpatskú Rus, proti čomu sa zdvihla veľká vlna nevôle miestnych obyvateľov. Maďari nútili vstupovať mladých rusínskych chlapcov do ich armády. Veľa Rusínov z Podkarpatskej Rusi odmietalo ísť do maďarskej armády a preto zvolili útek do Sovietskeho zväzu. Odhaduje sa, že takto emigrovalo až 8 000 prevažne mladých ľudí z Podkarpatskej Rusi.„
Prišiel mi povolávací rozkaz, aby som nastúpil do Maďarskej armády a preto som sa 12. júna 1940 rozhodol utiecť cez Poloniny do Sovietskeho zväzu. So mnou prebehli aj dvaja kamaráti z mojej dediny,“ ozrejmuje Michal Vajnagi.
Medzizastávka- gulag
Za ilegálne prekročenie hraníc Sovietskeho zväzu dostávali všetci utečenci jeden paragraf, ktorý sa ušiel aj Michalovi Vajnagimu. Rozsudok znel 3 roky v pracovnom tábore- gulagu. „Život v gulagu bol veľmi tvrdý. Podmienky v rôznych táboroch sa líšili podľa toho, aký bol vedúci tábora, strážnici a celkové osadenstvo tábora. Diali sa tam aj riadne svinstvá.“ takto si spomína na pobyt v gulagu Michal Vajnagi, no dopĺňa, že ako krivdu to vôbec necíti a ozrejmuje fakty: „Bola vojna, strašne veľa ľudí ilegálne prechádzalo hranice Sovietskeho zväzu, medzi nimi aj množstvo nasadených agentov a preto nás ani nemali kde inde dať, ako do gulagov,“
Oslobodenie a cesta do československého vojska
Po napadnutí Sovietskeho zväzu nacistickým Nemeckom, začali sovietske orgány od júna 1942 postupne Rusínov z gulagov oslobodzovať. Zabezpečovala to dohoda československej a sovietskej vlády o vzniku československého vojska. Vzťahovalo sa to aj na Rusínov z Podkarpatskej Rusi, lebo tí boli evidovaní ako štátni príslušníci Československej republiky.
Michala Vajnagiho prepustili v septembri 1942 a poslali ho do Buzuluku, kde sa mal zaradiť do novovytvoreného Československého vojska, konkrétne do I. československého práporu. „Do Buzuluku som dorazil v roku 1943 a my všetci čo sme prišli z gulagov, boli sme zaradení do karantény, kde sme strávili nejaký ten čas,“ dopĺňa Michal Vajnagi.
V službách československého vojska
I. Československý prápor bol onedlho nasadený do prvých bojov, napr. pri Sokolove, kde si naši vojaci spravili veľké meno a u Sovietov si zato vybojovali veľkú úctu, rešpekt a obdiv, na čo spomína aj Michal Vajnagi: „Keď sme postupne oslobodzovali Sovietsky zväz, tam kde sme prišli, tak nás miestni ľudia vítali ako ich hrdinov. Správali sa k nám ešte vrúcnejšie ako k svojim vlastným, lebo vedeli, že sme z inej krajiny a napriek tomu bojujeme za ich oslobodenie.
“Keď československí vojaci postupovali na Kyjev, tak videli množstvo zverstiev, ktoré napáchali Nemci a ich domáci prisluhovači. Keď prichádzala do týchto miest Červená armáda, tak tých ukrajinských kolaborantov, ktorých sa podarilo chytiť, súdili sami Ukrajinci. Cez Ukrajinu sa pán Vajnagi dostal postupne do Poľska, Rumunska a cez Duklu na Slovensko.
Na Slovensku
Počas bojov bol niekoľko krát ranený. Raz mu črepina zlomila aj kľúčnu kosť. Poslali ho opäť do Sovietskeho zväzu, kde absolvoval dôstojnícku školu. Boje na Dukle a pri oslobodzovaní Slovenska boli veľmi tvrdé. Nemci kládli tvrdý odpor.
„Keď sme zajali už na Slovensku jedného nemeckého vojaka, tak som mu odobral jeho samopal, ktorý som si zobral so sebou do domu, kde som si šiel oddýchnuť. Len tak som ho hodil na posteľ a ten sám od seba vystrelil. Guľka mi doslova „lízla“ moje líce a zhodila mi čiapku z hlavy. Až neskôr mi došlo, čo sa všetko mohlo vďaka mojej nedbanlivosti stať,“ uzatvára rozprávanie Michal Vajnagi.
