Je to demokracia, ak úplne všetko v krajine, vrátane našej pracovnej sily patrí len hŕstke kšeftárov, rozkrádačov, podvodníkov a vykorisťovateľov?
Je to demokracia, ak sa táto banda trhá o veľké kusy bohatstva a my sa tu trháme, no neraz prepadávame a vraždíme pre kúsky, ktoré nám tu nechajú?
Je to demokracia, ak počúvame, ako každý rok pre túto bandu pracujeme čoraz viac, ako stúpa produkcia, ako rastie ekonomika, no zároveň nás masmédiá poúčajú o tom, ako musíme žiť čoraz horšie, ako sú nevyhnutné škrty a ako vraj si žijeme nad pomery. Sú také médiá vôbec na strane človeka, keď sa skláňajú pred týmto otrokárskym poriadkom a nám hovoria, aby sme sa bičovali?
Uvedomujeme si vôbec, že toto je len začiatok totálneho chaosu, biedy a sociálnych nepokojov nie len v Európe, ale v celom svete?
Je to demokracia, ak sa pre zisky pár ľudí vo vojnách zabíjajú tisíce obyvateľov?
Nie je podozrivé, že napriek deklarovanému právu sťažovať sa, sú všetci v práci ticho a nadávajú len pri pive?
Je to demokracia, ak sa dospelí ľudia musia tlačiť v rodičovskom dome či byte, zatiaľ čo mestá sú plné prázdnych mrakodrapov – developerských projektov. Ľudia bez domova a domovy bez ľudí! To je kapitalistická demokracia.
Je to demokratické, ak ľudia, ktorí si chcú založiť rodinu, sa stávajú doživotnými otrokmi bankárov a musia sa triasť o to, aby neprišli o prácu, čo dnes nie je nič výnimočné.
Je to demokratické, ak státisíce rodičov musia chodiť ako vandráci po Európe či celom svete, aby priniesli domov peniaze? Je to v záujme rodiny, ak dieťa vidí svojho otca alebo mamu tak prinajlepšom raz za týždeň, v horšom prípade, raz za mesiac, raz za tri mesiace?
Kde sú páni farári a katolícka inteligencia, ktorej tak záleží na rodine? Prečo neplnia ulice, ale podávajú si ruky s otrokármi? Rovnako ako celá partia opilcov-pseudoumelcov, zvaných „disent“, ktorí si dnes žijú svoj spokojný súkromný život a na ľudí, za ktorých sa tak bili v roku 1989 úplne kašlú. Ukázalo sa za koho bojovali.
Toto je buržoázna demokracia! Demokracia panskej menšiny, proti ľuďom, no my sme za demokraciu pracujúcej väčšiny spoločnosti a proti nim!
Sme za demokraciu, kde úplne všetko v krajine vrátane našej pracovnej sily patrí nám, kde pracujeme pre seba a nehádžeme miliónové zisky do cudzích rúk.
Sme za zákaz a tvrdé potlačenie vykorisťovania. Ľudia, ktorí chcú hrabať milióny z cudzej práce a to od rôznych kšeftárov a špekulantov až po nadnárodných bankárov tu nemôžu mať miesto.
Demokracia neznamená možnosť nadávať, ale možnosť o niečom rozhodovať. A národ, ktorý nič nemá o ničom rozhodovať nemôže.
Sme za demokraciu, ktorá každému zabezpečí dôstojný život, aby sa každý mohol venovať tomu, čo ho zaujíma a nie aby celý život riešil existenčné problémy.
Sme za demokraciu, v ktorej sa médiá a politika netvária, že sú na strane všetkých, ale pritom sú len na strane úzkych kruhov. My otvorene hovoríme za koho sme a proti komu sme!
Takáto demokracia sa však nedá len zvoliť, nik ju nevybojuje za nás, takáto demokracia sa dá len vybojovať a to jednotou a solidaritou ľudí. A práve preto sme založili VZDOR – stranu práce.
KAPITALIZMUS – VOJNA, BIEDA, HNUS!
NECH ŽIJE SOCIALIZMUS!
Náš postoj k súčasnému zahnívajúcemu kapitalizmu
Kapitalistický spôsob výroby bol prirodzeným vyústením rozporov feudalizmu, kedy rozvoj techniky a výroby už nezodpovedal starým poriadkom. Rozvíjal sa priemysel a súkromní výrobcovia, čo nie je zlučiteľné s feudálnou väzbou na pôdu.
Spočiatku existovalo veľké množstvo drobných výrobcov, no s vývojom sa výroba koncentrovala do rúk čoraz menšieho počtu vlastníkov. Je to zákonitý vývoj konkurencie. Kto tvrdí, že súčasný systém, kde vládne hŕstka finančných magnátov nie je kapitalizmom, nerešpektuje vývoj. Ak by sme aj zrušili finančných magnátov a podporili drobných podnikateľov, neskôr by jedni z nich zanikli a iní by sa stali novými finančnými gigantmi.
V súčasnom zahnívajúcom kapitalizme, plnom kríz, plošnej privatizácie, dlhov, rastu chudoby a vojen ľudstvo žije čoraz horšie a to napriek moderným technológiám a vysokému stupňu produkcie. Je to spôsobené základným rozporom kapitalizmu – rozporom medzi spoločenským charakterom práce a súkromným vlastníctvom výroby. Inými slovami – dnes fungujú gigantické koncerny a celosvetové spoločnosti, kde pracujú tisíce či desaťtisíce ľudí, jednotliví finančníci skupujú viacero podnikov a značiek bez toho, aby sme o tom vedeli. Všetci pracujeme spoločne v týchto kapitalistických podnikoch, no nie pre seba, ale pre kapitalistov.
Formálne sme síce slobodní, ale hospodársky sme úplne závislí od kapitalistu. Preto aj štatistiky o vysokom ekonomickom raste znamenajú len toľko, že každý rok pracujeme viac pre blahobyt iných. Napriek ekonomickému rastu rastie aj nezamestnanosť, chudoba a štátny dlh.
Kapitalistický systém nevyrába pre potreby ľudstva, ale len pre obracanie peňazí. Ak by vyrábal pre potreby, tak by dnes nebolo nedostatku. Naopak, neustálymi reklamami a predajcami, ktorí nám vojdú až do bytu nám vnucujú veci, ktoré vôbec nepotrebujeme.
Keďže sa vyrába len pre tvorbu zisku, kapitalista potrebuje neustály odbyt. Nevyhovuje mu, ak už sa vyrobí toľko, že to stačí. Prichádza kríza z nadvýroby, továrne stoja, ľudia prichádzajú o prácu, dostávajú sa do núdze – pretože sa vyrobilo mnoho. Dochádza k likvidácii už vyrobeného, k vojnám a novému prerozdeleniu trhov.
Na vrchole kapitalizmu teda napriek hromadnej výrobe nestojí blahobyt spoločnosti, ale čoraz väčšia chudoba, nepokoje, vojny a chaos.
Nie späť ale vpred k socializmu!
Socializmus alebo barbarstvo. Iná možnosť pre riešenie súčasnej situácie neexistuje a to napriek rečiam a múdrostiam naslovovzatých odborníkov napríklad o triednom zmieri, o rozumnom hospodárení, úcte k človeku. Všetky tieto návrhy sú nezlučiteľné s podstatou kapitalizmu. Pokiaľ ostane zachovaný kapitalistický spôsob výroby, nič podstatné sa nezmení.
Socializmus znárodnením výroby a jej plánovaním vyrieši základný rozpor kapitalizmu, kde celé národy pracujú pre hŕstku kapitalistov. Celá výroba, vrátane našich rúk a hláv, ktorá momentálne slúži kapitálu pre obohacovanie, sa uvoľní pre uspokojenie potrieb celej spoločnosti.
Stroj musí slúžiť človeku a nie človek stroju. Preto v socializme zavedenie nových technológií neznamená vyhodenie na ľudí dlažbu a zachovanie pracovnej doby, ale znamená viac voľného času alebo presunutie ľudí do potrebnejšieho odvetvia.
Človek človeku už nebude vlkom, konkurentom či lacnou pracovnou silou, ale spolupracovníkom, súdruhom. Hnacím motorom nebude maximálny zisk, ale maximálne uspokojenie potrieb spoločnosti. So znárodnenou výrobou môžeme pokryť aj potreby, ktoré sú dnes spoplatnené a čoraz ťažšie dostupné, pretože neprinášajú zisk.
Ide o dostupné zdravotníctvo, školstvo, bývanie, ale i kvalitnú kultúru, šport a aktívne trávenie voľného času. Dnes žiaľ poznáme opak – zatváranie CVČ, drahé športové triedy, a prízemnú až odpornú masovú pakultúru.
Sme si vedomí toho, že pri nastoľovaní socialistického poriadku, ktorý odreže kapitalistickú triedu od nepredstaviteľných ziskov, bude táto trieda aktívne útočiť a to od propagandy, cez blokádu a sankcie, až po diverziu, tajné služby a snahy o vojenský prevrat.
Otvorene hovoríme, že tak, ako je tento poriadok proti triede pracujúcich a robí všetko len v prospech kapitalistov, bude socializmus proti triede kapitalistov a bude robiť všetko len v prospech pracujúcej triedy.
Chceme sa poučiť zo socializmu z obdobia rokov 1917-1991. Rozanalyzovať celé obdobie, jednotlivé kroky, úspechy i omyly a poučení z histórie kráčať vpred. Vieme však, že v dnešných podmienkach budeme riešiť množstvo nových problémov a naopak nebudeme musieť riešiť mnohé problémy z minulosti. Podstata však ostáva rovnaká – triedny boj.
Prečo socializmus?
1. socializmus neprináša formálne možnosti, ale reálne vyslobodenie sa
spod vykorisťovania
2. v socializme nie sme otrokmi niekoľkých magnátov, ale pracujeme sami pre seba
3. v socializme slúži stroj človeku, nie človek stroju
4. v socializme pracujeme preto aby sme žili, nežijeme preto, aby sme pracovali
5. v socializme nikto nikomu „nekradne“ prácu, lebo je prístupná pre všetkých
7. socializmus nevyúsťuje do hospodárskych kríz a nepotrebuje vojny na naštartovanie ekonomiky
6. socializmus je diktatúrou pracujúcej vaèšiny nad bývalými vykorisťovateľmi
7. socializmus nie je slúžkou imperializmu, ale jeho úhlavným nepriateľom
8. socializmus potláča každú snahu znovuzaviesť vykorisťovanie a spraviť z
ľudských bytostí „ľudské zdroje“
9. socializmus nedovolí, aby prírodné a nerastné bohatstvo patrilo len
jednotlivcom
10. socializmus spája ľudí všetkých národov a rás proti kapitalizmu,
zatiaľ čo kapitalizmus ich rozoštváva a rozdeľuje
11. socializmus prudko znižuje kriminalitu
12. pred socializmom mafiáni a špekulanti utekajú, v kapitalizme vládnu
13. v socializme sa vaše dieťa nedostane k drogám
14. socializmus je 100%-ný antifašizmus
15. v socializme zdravie nie je tovar
16. v socializme je bývanie skutočným právom
17. v socializme si nemusíte brať pôžičku na vzdelávanie
Náš postoj k voľbám
Politici, vlády a parlamenty robia ochrannú bariéru kapitalistickému systému a jeho problémom. Všetko sa hádže na zlých politikov, na zlé vlády. Oni vraj môžu za nezamestnanosť či zadlženie štátu. Ľudia sa „vyzúria“ na politikoch a skutoční mocipáni, ktorí majú v rukách celé hospodárstvo vládnu ďalej. Ľudia však časom veľmi správne prichádzajú na fakt, že nie je koho voliť. Zastupiteľská „demokracia“ ako vrchol demokratickej spoločnosti sa ukázala ako obyčajný cirkus, ktorý okrem toho, že nemá žiadnu moc, je dobrým priestorom pre kariérny rast jednotlivca, dohadzovanie kšeftov kamarátom a dobre platené ničnerobenie.
Aj „tvrdé boje“ medzi politickými rivalmi častokrát znamenajú len tvrdé boje o koryto a nie o smerovanie krajiny. Parlamenty sa musia riadiť otrockým kapitalistickým trhom, za jeho hranice nejdú. Oproti skutočným vlastníkom krajiny disponujú len slovami a prosbami. Pri voľbách kupujeme ten istý výrobok v rôznom obale.
Voľby sú tak len promenádou tvári, hesiel a grafiky na billboardoch či letákoch, sú príležitosťou získať nejaký predmet s názvom strany či kandidáta, najesť sa gulášu, napiť piva, vypočuť si hudobné kapely.
Naskytuje sa otázka, prečo teda voľby nevyhrá niekto, kto je s ľuďmi a proti systému. To sa naozaj už v mnohých krajinách stalo – a prichádzali vojenské prevraty, sankcie, blokády, komandá smrti riadené CIA. Okrem takýchto akcií sa aj celá mediálna propaganda obráti proti takejto krajine.
Ľudia bez triedneho povedomia pod vplyvom propagandy, konzumu a stokrát opakovaných klamstiev hlasujú aj sami proti sebe. Sme presvedčení, že ak by bola v krajine iná mediálna propaganda, výsledky hlasovania v parlamentných voľbách by boli podstatne iné.
V mnohých krajinách tiež po rozpade socialistického tábora stále neexistuje skutočne pokroková a revolučná strana, ktorú by mohli ľudia voliť, inde revolučné strany stavajú mimo zákon.
VZDOR – strana práce chce napriek všetkému posielať svojich ľudí aj do buržoáznych zastupiteľských orgánov, vrátane Národnej rady. Zastupiteľské orgány chceme použiť na ľahšie dosiahnutie našich cieľov, predovšetkým na:
a) zviditeľnenie organizácie, propagáciu našich myšlienok a návrhov
b) názorné odhaľovanie, ako sú politici pod diktátom kapitálu
c) burcovanie spoločnosti aj z parlamentných tribún či z televíznych diskusií
d) zabránenie schválenia ďalších protiľudových zákonov, navrhovanie protikapitalistických zákonov
e) získavanie finančných prostriedkov
V prípade úspechu našich kandidátov sme si vedomí, že ide o úspech celej organizácie a že kandidátom nejde o osobný prospech. Platy poslancov patria organizácii. Tá ich potom vypláca tak, aby mohli naplno vykonávať svoju revolučnú činnosť bez strachu o zlú sociálnu situáciu. Rozdiel medzi klasickým a komunistickým poslancom je okrem iného aj v tom, že klasickému poslancovi stačia ľudia len ako voliči, zatiaľ čo komunistický poslanec je jeden z nich, svoju činnosť vyvíja medzi nimi a aj mimo zastupiteľstva, zatiaľ čo klasický poslanec sa mimo parlamentu zvykne stretávať s finančnými magnátmi a kšeftármi.
Sociálna demokracia – do chudoby so „sociálne cítiacimi“ politikmi
Pravicou, otvorene stojacou na strane kapitálu, alebo zneužívajúcou náboženský cit katolíkov na presadzovanie nekresťanskej politiky sa ani zaoberať nebudeme. Okrem nich tu ešte máme tzv. politickú ľavicu, tiež označovanú ako „socialistov“ či sociálnych demokratov.
Sociálna demokracia predstavovala na počiatku minulého storočia revolučný smer. Aj Lenin bol členom sociálnodemokratickej strany. Slovo sociálna demokracia znamenalo, že jej predstavitelia chcú inú demokraciu, ako tú kapitalistickú. Chcú demokraciu založenú na sociálnej rovnosti. To už ale dlhé roky neplatí.
Ľavicoví politici majú niekedy naozaj charizmatických vodcov a aj sociálne cítenie. Na jedného charizmatického vodcu sa však dokážu pripútať tisíce karieristov, ktorí sa s ním odfotia na billboarde, dostanú funkcie, majú vysoké platy a potom dohadzujú kšefty známym.
Aj sociálna demokracia však ostáva stáť pred bránami kapitalistického poriadku a len sa snaží v rámci systému získať viac peňazí do kasy, ktorú potom sama vykradne. Sociálna demokracia si netrúfa rázne zakročiť. Napríklad nedostala naspäť rozpredané podniky, nikdy nevyvlastní banky, nemôže zastaviť prepúšťanie, krach podnikov a krízu.
Spoločnosť tak kráča po vyznačenej ceste dolu, akurát trošku pomalšie. Sociálna demokracia neponúka žiadnu alternatívu, dáva malé náplasti na obrovské rany. Od toho, kto alternatívu ponúka, sa dištancuje. Prečo? Pretože táto alternatíva je pre nich nepríjemná, vyžaduje si istý konflikt s vládnucou triedou a to sociálni demokrati ani nechcú. Už len preto, že sami do tejto triedy patria.
Robert Fico býva už dnes pravicou označovaný za komunistu a boľševika. Keď však povstanú skutoční komunisti, keď ľudia pod červenými vlajkami začnú plniť námestia, pravica bude Roberta Fica iste objímať ako najvzornejšieho „demokrata“.
Náš postoj k masmédiám
Vychádzame z toho, že spoločnosť je triedne rozdelená. Sú tu dve hlavné triedy, ktoré majú protichodné záujmy. Rovnako ako štát a ekonomika, tak i masmédiá sú v rukách vládnucej triedy. Súčasné masmédiá vlastnia či už domáci, alebo zahraniční finanční magnáti.
Na základe našich skúseností tvrdíme, že z médií dennodenne zaznieva ich interpretácia reality, problémov a riešení, ktorú vnucujú celej spoločnosti. Príčiny súčasných problémov (kríza, dlhy, nezamestnanosť) sa nevysvetľujú existenciou kapitalistického systému, ale sa dávajú za vinu pracujúcim (napríklad „leniví“ Gréci, Španieli, Taliani… raz tam určite budú aj leniví Česi a Slováci).
Ak by pravda mala dokazovať, že súčasný údajne demokratický systém je vlastne protiľudový, vedecké skúmanie ide bokom. Nastupujú nájomní písalkovia a propagandisti, ktorí dookola opakujú tú istú lož.
Majitelia masmédií si vychovali svojich poslušných papagájov z radov novinárov, tí, ktorí by boli výrazne iného názoru sa veľmi k slovu nedostávajú. Problematické je však už samotné nastoľovanie tém, ktoré je určované režimnými inštitúciami, vrátane tých „nezávislých“, často financovaných finančnými magnátmi. Novinári chodia denne po tlačových besedách týchto „dôležitých a významných“ inštitúcií, ktoré sú dôležitými nie preto, že by zastupovali masy, ale preto, lebo do nich hŕstka vplyvných ľudí natlačila peniaze.
Zatiaľ čo ľudové organizácie musia vyvíjať intenzívnu činnosť, aby šírili v spoločnosti svoje názory, názory obhajujúce záujmy úzkych kruhov si ľudia môžu denne vypočuť či prečítať v masmédiách. Nie je nič výnimočné, ak demonštrácia piatich ľudí pred bieloruskou ambasádou obehne Slovensko, zatiaľ čo demonštrácia sto ľudí pred ambasádou USA je úplne odignorovaná. Už nehovoriac o ignorovaní zločinov kapitalizmu, kedy napríklad polícia tvrdo zasahuje proti demonštrantom, porozbíja im hlavy, nastrieka slzný plyn z 10 cm rovno do tváre sediacim nenásilným demonštrantom, traja policajti mlátia na streche lakovne robotníka automobilky atď. Takéto zásahy a ani vojenské agresie nikdy nebudú označované ako „brutalita kapitalistického režimu“.
To však masmédiám nebráni označovať obliatie demonštrantov (ktorých čelní predstavitelia sa neskôr podieľali na rozkradnutí republiky) v ČSSR za „brutálny zásah“ a „totalitnú praktiku“.
Proti kapitalistickej propagande staviame svoje slovo. Súčasná propaganda sa tvári, že je tu pre všetkých, ale pritom stráni iba utláčateľskej menšine.
Ako chceme docieliť naše ciele?
„Za lepší život pre všetkých“ – pri takýchto heslách sa radi fotia politici, ktorí vedia, že tento sľub nikdy nesplnia. My za túto požiadavku nechceme bojovať z billboardov. Na základe jednoduchých poznatkov si myslíme, že lepší život a odstránenie chudoby je možné. Sme si však vedomí aj toho, že to nepôjde systémom – zvoľte ma a ja to zariadim. Lepší život – život bez kapitalizmu – je možné docieliť len spoločným bojom, vzájomnou solidaritou pracujúcich i nezamestnaných a to bez ohľadu na hranice. Tak, ako je v sociálnych bojoch nezamestnanosť zbraňou kapitalistov, zbraňou zamestnancov je solidarita. Pre kapitalistu nie je nič výhodnejšie, ako keď sa zamestnanci medzi sebou predbiehajú, sú voči sebe nevraživí a donášajú na seba. Takto mu sami dávajú podnety na väčšie vykorisťovanie. Je nočnou morou každého kapitalistu, ak má v podniku solidárnych zamestnancov a vie, že či ukrivdí jednému alebo všetkým, môže sa stať, že na druhý deň bude stáť celá fabrika, niekoľko fabrík, celá krajina, alebo niekoľko krajín! Všetko závisí od toho, do akej miery sme nie triedou o sebe, ale triedou pre seba!
Krajiny strednej a východnej Európy sa stali len zdrojom lacnej pracovnej sily. Podporujeme požiadavky smerujúce k zlepšeniu sociálneho zabezpečenia, k zvýšeniu miezd a podobne. Informujeme o dianí vo fabrikách, vymieňame si názory a skúseností z ekonomických bojov a štrajkov. Chceme získať na svoju stranu značnú časť spoločnosti, no nie len pasívne ako podporovateľov, ale i aktívne, ako bojovníkov proti kapitalistickému bezpráviu.
V našich končinách sme však zatiaľ skôr triedou o sebe, ako triedou pre seba a preto, aby sme mohli viesť aktívny boj, medzi prvoradé úlohy musí patriť uvedomovanie pracujúcej triedy, popoháňať ju k vzájomnej podpore a politickej angažovanosti, pričom sami musíme ísť príkladom. Našim cieľom teda je zorganizovať značnú časť spoločnosti v boji za naše ciele.
Svoj boj chceme viesť na dvoch hlavných frontoch:
a) Ekonomický boj, t.j boj proti prepúšťaniu, proti rušeniu sociálnych istôt, proti sociálnym škrtom, zavádzaniu poplatkov, privatizácii a podobne.
b) Politický boj, t.j. boj za odstránenie kapitalistického panstva, za zrušenie vykorisťovania a nastolenie sociálne spravodlivého poriadku – socializmu.
Veľké NIE apolitickosti !
Apolitickosť nie je žiaden nadhľad, ale znamená, nechať robiť druhých politiku proti sebe. 100 organizovaných pracovitých ľudí s jasným cieľom predstavuje pre systém viac ohrozenia, ako 10 000 neorganizovaných ľudí, ktorí si prišli ponadávať na politikov a korupciu.
Moderným trendom občianskych hnutí je apolitickosť, nestrannosť, nestraníckosť…, nespájanie sa so žiadnou stranou či ideou. Všetko chcú zabaliť do jednotného balíka, ktorý má niečo zmeniť. Tento impulz je samozrejme pozitívny a to v tom, že takto sa dokáže dostať do ulíc množstvo ľudí, ktorých spája spoločná idea – nespokojnosť so súčasným stavom. Dokážu, ale často ani nedokážu (ako dopadli masové protesty Gorila?) vybojovať čiastkové body svojich požiadaviek, no nedokážu to podstatné, povaliť pôvodcu všetkých porúch, čiže kapitalizmus. Uvedomme si, že táto masa ľudí je zmes množstva jedincov, ktorí si postup, ale aj cieľ predstavujú odlišne, odlišne ho budú aj presadzovať a tam začína začiatok konca.
Musíme si uvedomiť, že všetky alternatívne hnutia čelia obrovskej sile nadnárodnej a domácej oligarchie, politickej reprezentácii a silovým zložkám, no v neposlednom rade aj frakcionárstvu, nejednotnosti a chaosu vo vlastných radoch. Vládna oligarchia použije na udržanie svojej moci všetky prostriedky, ktoré bude dávkovať postupne, podľa stavu situácie.
Na rozmetanie neorganizovaného davu stačí slzotvorný plyn, párkrát obuškom za ucho, či odstrašujúce zatknutie hlavných lídrov či tých príliš nápadných a horkokrvných. Neskôr nasadenie niekoľkých konfidentov, ktorí sa šikovne zamiešajú do davu a spôsobia určité vandalské akty, ktorých účelom je popudiť verejnú mienku proti protestom a zmeniť ich len na akt plný anarchie a násilia.
Pri odpore, ktorý má mať za následok zmenu systému však platia úplne iné zákony. Systém neporazíme naivným idealizmom, ale chladnokrvným realizmom, ktorý však vychádza humanizmu. Idealizmus je hnacím motorom, no s ním samotným nezmôžeme proti kapitalistickej mašinérii nič.
Obrovskou slabinou dnešných protestných antikapitalistických hnutí je práve ich neorganizovanosť a nečitateľnosť. Organizovanosťou sa nedá nazvať vytvorenie konta na facebooku, cez ktorý sa ľudia aktivizujú, či zvolávajú na akcie. Organizovanosť neznamená ani rozloženie si stanov na verejných priestranstvách. Samozrejme v určitom slova zmysle to je organizovanosť, ale základná, prvá úroveň no my potrebujeme dosiahnuť desiatu!
Organizovanosť znamená tvrdú krvopotnú a systematickú prácu, ktorá pripravuje skupinu k cieľu, čiže revolúcii a zmene systému, nie k výmene vlády. Tie padajú vcelku ľahko. Títo ľudia sa pripravujú na revolúciu, to znamená študujú, zoceľujú sa v organizovaní štrajkov, demonštrácií, taktike v triednych zápasoch. A hlavne vedia čo chcú, pretože to, čo človek nechce sa menuje ľahko, no podstatné je to, čo má nahradiť krachujúci systém. Takýto človek sa musí odpútať od kapitalistického myslenia, myslenia, ktorého ho drží v mantineloch parlamentnej kapitalistickej (ne)demokracie.
Neodmietame sa však zúčastňovať ani „apolitických“ hnutí. Majú potenciál dostať do ulíc aj ľudí, ktorí by niečo podobné odmietli, keby to organizovali politické strany. Nemôžeme však splynúť s masou, ale práve naopak, svojimi krokmi a postupmi pomaly celé hnutie nasmerovať smerom ku našim myšlienkam. Toto však nie je jednoduchá záležitosť a nikdy ju nezvládne strana, ktorá nie je revolučná, marxisticko-leninská. Iba takáto strana sa dokáže najlepšie zorientovať v revolučnom kvase. Chceme to dokázať tým, že prinesieme dezorientovaným masám riešenia a postupy a intelektuálne autority, ktoré však musia byť životne späté s vykorisťovanou väčšinou, nemôže ísť o tzv. alibistických salónnych intelektuálov. Musia mať čistý štít a charakternosť pri svojom konaní.
Z toho všetkého vyplýva, že keď raz chceme byť úspešní v porazení kapitalizmu, musíme sa zjednotiť pod krídlami revolučnej marxisticko-leninskej organizácie, ktorá sa tak nechová len na papieri, ale aj v praxi a ktorá jediná je schopná pomôcť dezorientovaným masám, byť ich najväčšou oporou, čo sa vzápätí prejaví v zohraní jej hlavnej úlohy v nastolenej revolúcii.
100% Antifašizmus
Fašizmus rozhodne nepatrí len do histórie, v ktorej bol už raz porazený predovšetkým Sovietskym zväzom. Fašizmus sa objavuje vždy, keď sa začnú prejavovať dôsledky kapitalistického systému. Hlásime sa k odkazu antifašistov z minulosti, aktívne si ctíme hrdinov Červenej armády i SNP, no bolo by nesprávne ostávať pri pietnych aktoch a spomienkach, pokiaľ nám za chrbtom vyrastá fašizmus nový.
Aj keď fašisti vystupujú pod rôznymi názvami organizácií, ktoré v sebe často nesú slová „robotnícka“, „sociálna spravodlivosť“, „národná“, „socialistická“ a snažia sa osloviť nižšie vrstvy, v skutočnosti je fašizmus buržoázna ideológia.
Fašisti poukazujú na dôsledky kapitalistického systému, ale nechcú odstrániť príčiny týchto problémov. Dokonca nechcú odstrániť ani systém ako taký, sú za udržanie vykorisťovania, dokonca i za jeho zosilnenie, ako je známe z minulosti. Fašizmus vlastne zavádza otvorené vykorisťovanie, otvorené a najnásilnejšie zachovanie starých poriadkov. Je to kapitalistická úderka v boji proti komunizmu. Ich rétorika často nebýva konkrétna, ide často len o bezduché reči o národe, ktorý je utláčaný inými národmi, hlavne Židmi.
Čo sa však zmenilo ak židovského obchodníka či továrnika vystriedal nemecký či slovenský? Zmizlo by azda vykorisťovanie a chudoba, ak by zmizli zo sveta všetci Židia? Nie! Tento systém by tu bol aj vtedy, ak by židovský národ nikdy neexistoval.
Zatiaľ čo nám – komunistom ide o to, zjednotiť vykorisťovanú väčšinu proti vládnucej triede kapitalistov, fašisti chcú túto vykorisťovanú väčšinu poštvať proti sebe na národnej báze a každú krajinu hodiť do rúk domácim kapitalistom, alebo kapitalistom „nadradenej rasy“.
Stať sa fašistom je pomerne ľahké a netreba pritom ani premýšľať. Aby značná časť obyvateľstva začala sympatizovať s fašizmom, k tomu naozaj nie je potrebný Hitler ani Mussollini. K tomu stačí konzumovať dnešné spravodajstvo, čítať bulvár, prijímať režimový výklad situácie, kde na jednej strane počúvame o zhoršujúcej sa situácii, no na strane druhej strane sa nepoukazuje na jej príčiny, ale na iné „nezodpovedné národy“, na prisťahovalcov, ktorí „kradnú prácu“ a pod.
Naša organizácia vyvíja antifašistickú činnosť viacerými formami a v tejto činnosti sme pripravení spolupracovať s ďalšími antifašistickými zoskupeniami, s ktorými sa vzájomne rešpektujeme. Poukazujeme na pravé príčiny dnešných problémov a na skutočné riešenia. Poukazujeme na to, že dokedy tu bude kapitalizmus, dovtedy bude existovať vysťahovalectvo zúfalých ľudí utekajúcich pred chudobou a vojnami. Len socializmus môže zabezpečiť, že pracujúcim nebudú odcudzované výsledky ich práce, len socializmus dokáže zabezpečiť všeobecný prístup k práci, vzdelaniu a dôstojnej životnej úrovni a tým pádom môže bez výčitiek potrestať všetkých príživníkov a kriminálnikov. Socializmus nepozná vykorisťovanie národa národom, ako ho pozná „vyspelý svet“ už stovky rokov. So socializmom odpadá aj kriminalita, vyplývajúca z chudoby. V socializme sa môžu jednotlivé krajiny a kultúry navzájom skutočne obohacovať, spolupracovať a spoznávať.
Nech žije ľud všetkých krajín! Smrť kapitalizmu a fašizmu!
