Po vražde mladého novinára a aj jeho priateľky sa na politickej scéne rozpútali veľké turbulencie, už sa hovorí o predčasných voľbách, ľudia z iných strán i z „protestného hnutia“ sa hádajú o tom, aký postoj k tomu zaujať. Svojou troškou chcem i ja prispieť do tejto diskusie. V prvom rade chcem povedať že i mňa sa táto vražda veľmi dotkla. Niekoľko dní som rozmýšľal nad tým, ako môže niekto zabiť dvoch mladých ľudí, ktorí majú celý život pred sebou. Myslel som i na to čo museli títo ľudia prežívať, aké to muselo byť hrozné vidieť zomrieť svoju lásku. Myslel som i na to, aké to je pre ich rodiny, pre ich kolegov, z ktorých mnohých poznám zo školských čias. Tiež obdivujem odvahu tohto novinára, ktorý písal o konkrétnych menách, o konkrétnych ľuďoch a o mafii. To je, pokiaľ ide o osobnú bezpečnosť, častokrát nebezpečnejšie ako hovoriť o „systéme“. Zvlášť v dobe, keď politický systém nie je bezprostredne ohrozený.
Tému dvojnásobnej vraždy však o pár dní začala prehlušovať iná téma, a to politické využívanie tejto témy. Vražda sa začala bezprostredne spájať s R. Ficom, opozícia začala s organizovaním pochodov, protestov. Objavili sa rôzne konšpirácie, komu to mohlo slúžiť atď, atď. Ja však nie som konšpirátor, preto sa nebudem k týmto veciam vyjadrovať bez relevantných informácií.
„Slovenský majdan“
Začali sa objavovať slová ako „MAJDAN“, SOROŠOVCI, predčasné voľby a podobne. Poďme na to teda postupne. Ako prvé som si povedal, že ľudia z prostredia opozície si zase zakričia, zase spravia bonaparte, alebo „protikorupčný pochod“ a dopadne to rovnako ako všetky akcie predtým. Pôjdu domov a ako jediné pokračovanie protestov bude spraviť druhý a tretí a štvrtý ten istý pochod až kým to nevyšumí. Zmeny sa však začali diať aj v koalícii, médiá už navodzujú atmosféru predčasných volieb.
Nastáva tu otázka „koho sa zastať“ avšak nie spôsobom, koho obhajovať, ale koho kritizovať. Ak kritizujeme Fica, sme pravičiari a naopak. Mobilizujú sa teda „sorošovci“ a „antimajdanisti“ asi tak, ako sa mobilizujú „demokrati“ a „republikáni“ v USA, aby potvrdili divadlo o demokracii. Medzi týmito stranami sú kozmetické rozdiely a veľký dosah napríklad na môj osobný život to mať nebude.
Do kontrastu sa zvykne dávať Fico a Kiska. Obaja však robia to isté, rozdiel je len v akejsi póze. Kiska je hneď stelesnením USA, EÚ a NATO. No Fico robí presne to isté, akurát o tom menej rozpráva. Jeden aj druhý sú maximálne lojálni voči týmto inštitúciám, akurát Fico si vie získať nejedného človeka na hranici chudoby svojou sociálnou rétorikou. Kiska zasa oblbuje imidžom „filantropa“ nie len mladých ale aj starších, čo pozerajú „Vila“. Výsledok je teda ten, že obaja kopú ten istý hrob, ale každý pri práci rozpráva o niečom inom a získa teda iných okoloidúcich. Jediná výhoda Smeru-SD oproti iným je možno v tom, že Smer-SD je zhovievavejší na prijímanie antikomunistických zákonov a smerácky primátor nám bude možno robiť menej problémov pri organizovaní nejakej komunistickej manifestácie, ako niekto z pravicovej strany. Aj keď záleží to skôr od charakteru konkrétneho človeka, než od nejakej strany a zákon musí dodržiavať ako jeden tak druhý.
Preto reči o akomsi Majdane sú podľa mňa scestné. Jedná sa o boj dvoch kapitalistických celkov a v konečnom dôsledku rozhodnú voľby a nie „Majdan“. O tom by sa dalo hovoriť, ak by sme neboli v EÚ a bola by bitka o sféry vplyvu nad našou krajinou, ak by zahraničnopolitické smerovanie bolo otázkou dňa. My sme však dávno pevnou súčasťou EÚ, do jej „jadra“ ukazuje ako „ľavica“ tak „pravica“, ako Fico, tak Kiska. Ani predčasné voľby nemusia znamenať víťazstvo pravice len preto, lebo ulica kričí na Fica. Môžu ešte dopadnúť tak, že budú na seba pozerať jedni aj druhí a napokon sa ešte môžu spojiť, len aby nevyhral napríklad Kotleba. Celý článoknájdete po kliknutí na ikonku Continue reading:
Typy voličov-nevoličov
Ak nemáme nadhľad môžu sa javiť len dve „alternatívy“ – buď jeden kapitalizmus, ktorý je naoko sociálnejší, a jeho predstavitelia sú otvorene skorumpovaní, alebo druhý kapitalizmus, ktorý je otvorene antisociálny, a jeho predstavitelia sú naoko neskorumpovaní. Čert ako diabol, hovorí sa. V minulosti už bol jeden „mafián“ buržoáznedemokratickými voľbami odstránený. Ustávali výbuchy a vraždy, no nasledovali výbuchy sociálne.
Žiaľ realita v mysliach ľudí je niekde inde a dala by sa popísať asi takto. Jedna skupina ľudí pochopila, že medzi stranami niet rozdielu a preto absolútne rezignovali na voľby. Keď počúvam koľko ľudí hovorí v dobrom o socializme a koľkí nadávajú na súčasné politické zriadenie, tak si poviem, že komunistické strany by mali mať minimálne 10%. Ich reálne výsledky poznáme.
Ďalšia skupina ľudí sa potom rozhoduje medzi „pravicou“ a „ľavicou“ v domnení že niečo zmení. Tu je dôležité hlavne označovanie Fica za „komunistu“, všetko červenšie od zelenej a modrej za „boľševické“, hoci vieme, že Fico je asi taký komunista ako Matovič obyčajný človek. „Komunisti vládnu“, „Komunisti kradnú“, boľševici na čele s Ficom atď., atď…. a pritom dnešní slovenskí komunisti makajú v práci a majú spolu ani nie 1%.
Toto označovanie Fica za komunistu má dvojaký efekt:
zháňa mu voličov, ktorým je socializmus sympatický. Osobná skúsenosť z roku 2006: „Kašli na komunistov, treba voliť Fica, lebo komunisti sa do parlamentu nedostanú, Fico aspoň niečo spraví“ Aj vďaka Ficovi sa teda názory na socializmus neodrážajú vo volebných výsledkoch komunistov. Treba však veľmi kriticky povedať, že svoju obrovskú zásluhu na tom má nie veľmi presvedčivé vystupovanie KSS v parlamente.
deformuje myslenie mladých a zatvára im dvere pred komunistickými myšlienkami. Osobná skúsenosť cca z roku 2009: „Počkaj, čo je to Fico, pravičiar či ľavičiar? Asi ľavičiar že? Tak ja som potom tvrdá pravičiarka.“
Niekedy si hovorím, že vláda tzv. pravice by tu mala trvať aspoň 21 rokov. 10 rokov aby sa vyhovárali na komunistov, ďalších 10 rokov aby sa vyhovárali na Fica a jeden rok, aby konečne aj poslednému hipsterovi ukázali čo sú zač.
No a tretia skupina je skupina nespokojných z nemajetných tried a tí volia stranu KĽSNS neraz nie ako stranu „fašistickú“ ale ako stranu „protestnú“, čomu Marian Kotleba prispôsobil i svoje vystupovanie a ideologické hrany. Dovolím si tvrdiť, že i tu majú komunisti množstvo svojich voličov.
Myslím si, že jediným východiskom je trpezlivé rozlišovanie na kapitalizmus a socializmus a nie na kapitalizmus oranžový, modrý, zelený. Netreba sa hneď hnevať na mladých ľudí, ktorým prekáža, že premiér SR má nejaké prepojenia na mafiu, že niekto na ministerstve či v jeho okolí dokonca s týmito ľuďmi podnikal. Je v poriadku a zdravé byť týmto faktom znepokojený. Toto pochopili a je to v poriadku a možno raz pochopia aj to, čo znamená vláda tých, ktorí chcú R. Fica vymeniť. A potom mladí zistia, že sú znepokojení aj ďalšími vecami. Na príklade jedných aj druhých treba poukázať na to, že kapitalizmus je stále rovnaký, a mali by sme propagovať jeho jedinú alternatívu. Problém častokrát nemusí byť v tom, že nemáme pravdu, ale aj v tom, že ju nikto nepočuje.
Zopár viet o korupcii
Na záver budem parafrázovať zopár vlastných slov z predvolebnej debaty na RTVS v roku 2016: „Za zdroj korupcie býva častokrát označovaný štát, ale je to súkromník, kto príde za ministrom a povie mu: počúvaj daj mi takú zákazku, toto za to dostaneš. Sú to aj manažmenty súkromných firiem, ktoré sa nechajú korumpovať manažmentami iných firiem. V socializme je korupcii bránené už len tým, že neexistuje súkromné vlastníctvo firiem a podnikov a preto NEMÁ KTO chodiť za ministrom a ani minister si nemá kam prelievať peniaze, lebo nemá firmu, ktorú by napísal na manželku“ Našim ďalším protikorupčným opatrením je dať moc tým, ktorým korupcia prekáža, aby ju mohli bez obáv nahlasovať, čím sa úrady musia okamžite zaoberať. Žiadne obvinenie nesmie ostať kdesi na papieri, aby sa ním polícia začala zaoberať až po smrti autora. Posledným tu vymenovaným opatrením je kandidátska lehota v strane, vnútrostranícka otvorená kritika i sebakritika, lebo ako raz už ktosi povedal „My komunisti sme ľudia zvláštneho razenia“. A komunista (nie len „člen strany“) skritizuje i svoju vlastnú rodinu, svojich blízkych či priateľov a spolustraníkov, pokiaľ sa chcú obohatiť na úkor iných pracujúcich ľudí.
Veď to poznáte, mnohí známi nadávajú na politikov ako kradnú a keď dostanú čo i len stotinovú príležitosť, správajú sa rovnako. Sú to tí, čo s vami súhlasia, že treba tento zlodejský systém odstrániť a potom sa pýtajú čo by mali zo vstupu do strany, prípadne už hoc v rámci srandy hovoria o dohadzovaní kšeftov a „flekov“.
Po vražde mladého novinára a aj jeho priateľky sa na politickej scéne rozpútali veľké turbulencie, už sa hovorí o predčasných voľbách, ľudia z iných strán i z „protestného hnutia“ sa hádajú o tom, aký postoj k tomu zaujať. Svojou troškou chcem i ja prispieť do tejto diskusie. V prvom rade chcem povedať že i mňa sa táto vražda veľmi dotkla. Niekoľko dní som rozmýšľal nad tým, ako môže niekto zabiť dvoch mladých ľudí, ktorí majú celý život pred sebou. Myslel som i na to čo museli títo ľudia prežívať, aké to muselo byť hrozné vidieť zomrieť svoju lásku. Myslel som i na to, aké to je pre ich rodiny, pre ich kolegov, z ktorých mnohých poznám zo školských čias. Tiež obdivujem odvahu tohto novinára, ktorý písal o konkrétnych menách, o konkrétnych ľuďoch a o mafii. To je, pokiaľ ide o osobnú bezpečnosť, častokrát nebezpečnejšie ako hovoriť o „systéme“. Zvlášť v dobe, keď politický systém nie je bezprostredne ohrozený.
