Ukrajinský parlament prednedávnom odhlasoval deklaráciu, v zmysle ktorej je za rozpútanie 2. svetovej vojny – popri Nemecku, spoluzodpovedný aj Sovietsky Zväz. K tejto deklarácii sa pripojil aj  poľský Sejm. Dokument označuje za príčinu vypuknutí vojny „pakt Molotov–Ribbentrop“ z 23. augusta 1939, v rámci ktorého si ZSSR a Nemecko rozdelili sféry vplyvu v Európe. Vzdor-strana práce tvrdo odmieta falšovanie dejín a tvrdo odsudzuje tieto deklarácie prijaté Poľskom a Ukrajinou o spoluvine ZSSR na rozpútaní 2. svetovej vojny. Ide o účelové prekrúcanie dejín a antifašistického odkazu. Poďme si ale povedať o historických faktoch, ktoré hovoria jednoznačne, kto stojí za rozpútaním 2. svetovej vojny a čo všetko tomu predchádzalo. Keďže spoluzodpovednosť Sovietskeho zväzu za rozpútanie 2. svetovej vojny odhlasovalo aj Poľsko, poďme sa pozrieť trochu bližšie na politiku Poľska pred 2. svetovou vojnou.

Poľsko a jeho agresívna politika  

Po 1. svetovej vojne získalo Poľsko nezávislosť a na jeho čelo sa postavil diktátor Piłsudski. Piłsudského politika bola silne imperialistická a nacionalistická. Vyznačovala sa netolerantným postupom, kedy Piłsudski nechcel ani len počuť o právach Rusínov, Bielorusov, Ukrajincov… Piłsudski sa nechal počuť, že: „Poľsko je vlastne bez hraníc, a všetko, čo môže získať na západe, bude darom koalície, lebo tam vlastným silám nevďačíme za nič. Naproti tomu za zisky na východe budeme vďačiť výlučne sebe, našim vlastným vojenským silám.“

Tak postupovala aj poľská reprezentácia, ktorá sa pri určovaní západnej hranice Poľska plne spoľahla na Dohodu, no pri konštituovaní východných hraníc, ktoré Poliaci vytvárali vojnou, boli na odporúčania Dohody hluchí. Poliaci začali od konca roku 1918 postupne obsadzovať západnú Ukrajinu, západné Bielorusko a veľkú časť Litvy. Poliaci dokonca obsadili aj dnešné hlavné mestá týchto republík- Kyjev, Vilnius a Minsk. Červená armáda podnikla na oslobodenie územia veľkú ofenzívu, ktorá však bola Poliakmi odrazená pred Varšavou.

Poľsko podpísalo s boľševickou mocou zmluvu o prímerí na základe hraničnej čiary, ktorú navrhla Najvyššia rada Dohodových mocností dňa 8.decembra 1919. Lordom Curzonom, ministrom zahraničných vecí Veľkej Británie bola podľa etnického kľúča vymedzená hranica medzi Poľskom a ZSSR, ktorá vošla do dejín pod názvom Curzonová línia. Poliaci však nerešpektovali Curzonovú líniu a znova obsadili oblasti, na ktoré nemali podľa zmluvy nárok a tie držali až do roku 1939.

Poliaci na dobytých územiach praktizovali asimilačnú politiku, ktorej padlo za obeť tisíce ľudí. Popravy, perzekúcia, lynčovanie a vypaľovanie nepoľských dedín, tým všetkým prešlo rusínske, ukrajinské, bieloruské obyvateľstvo, čo sa potom stretlo s krvavou odvetou zo strany ukrajinských banderovcov. Curzonová línia je často zamlčovaný fakt, ktorý hrá podstatnú rolu aj v ďalších sovietsko-poľských vzťahoch a ešte sa k nej vrátime. Viac sa dočítate aj TU: Curzonová línia- zamlčovaný fakt, alebo ako sa falšuje história poľsko- sovietskych vzťahov

Je dôležité povedať, že v Poľsku od roku 1918 do jeho okupácie nacistami v roku 1939 vládol diktátorský režim, ktorého víziou bolo aj zničenie Československa a jeho rozdelenie medzi Poľskom a Maďarskom. Poľské a maďarské vzťahy s diktátorským Hortyho režimom boli vrúcne a Poľsko plne vždy podporovalo maďarské snahy začleniť Slovensko pod Maďarov a snívalo o spoločných poľsko-maďarských hraniciach, čo sa im aj neskôr splnilo, keď sa rozdeľovalo Československo.

V roku 1934 podpísalo Poľsko, ako prvá európska krajina s nacistickým režimom Pakt o neútočení. Nacisti neskôr svojho spojenca Poľsko obdarili počas Mníchovskej zmluvy časťami územia Československa. Dostali celé Tešínsko a ďalšie územia na Slovensku v oblasti Spiša a Oravy. Nacistickí pohlavári boli pozývaní do Poľska pri rôznych podujatiach. Poľsko a Nemecko bolo až do roku 1939 veľkými spojencami.

ZSSR deklaroval snahu brániť Poľsko proti nemeckému útoku, kedy Sovieti navrhli vyslať Červenú armádu na východ Poľska, kde by sa postavila Nemecku. Poliaci odmietli s tým, že oni nikdy nedovolia, aby Sovieti prenikli na ich územie a keď to ZSSR spraví, tak budú proti ich armáde bojovať.

Podiel Francúzska a Veľkej Británii na rozpútaní 2. svetovej vojny

Západné mocnosti nijak nezasiahli, keď Hitler pripojil k Ríši Porýnie, v ktorom nemohli mať Nemci žiadne vojenské jednotky. ZSSR apeloval na západné mocnosti, aby vznikol vojenský pakt proti Hitlerovi, no tie to odmietli. Rozpútala sa občianska vojna v Španielsku, kde nacisti a talianski fašisti pomáhali Frankovi a jeho fašistickým jednotkám. Západné mocnosti nijak nepomohli republikánom v Španielsku. Jedinou mocnosťou, ktorá pomohla antifašistom v Španielsku bol ZSSR, ktorý im pomáhal vojensky a materiálne. Západné mocnosti dokonca spolupracovali s Francovým  režimom a neskôr ho aj oficiálne uznali.

Západné mocnosti nijak nezasiahli, keď sa začal Hitler vyzbrojovať, keď obsadil Rakúsko, ustúpili nacistom pri Mníchovskej dohode a Viedenskej arbitráži, kde dovolili rozkúskovať Československo a o rok na to dovolili rozbitie celého Československa. Francúzi a Veľká Británia oznámili
Československu, že mu nijak nepomôžu, keď na neho zaútočí Nemecko. Jediný, kto bol ochotný prísť Československu na pomoc, bol Sovietsky Zväz, viazaný zmluvou o vzájomnej pomoci z roku 1935.

Na dôkaz svojej ochoty pomôcť sovietska vláda nariadila čiastočnú mobilizáciu –možná pomoc Sovietov sa však stala bezpredmetnou pre nezáujem západných mocností o osud Československa, ako aj pre antikomunistický postoj prezidenta Beneša. Za všetko hovoria  niektoré z Benešových výrokov z oných pohnutých dní:

 „V případě, že by nám přišlo na pomoc jediné Rusko, nastala by válka všech proti Rusku a Anglie by šla proti nám.. Bylo by ode mne lehkomyslné, kdybych chtěl vésti národ na jatka v této chvíli v izolované válce… Nemohu si vzít na odpovědnost pustit bolševiky do Evropy…“

Západné mocnosti touto taktikou sledovali to, aby sa Hitler vydal východným smerom a nakoniec zaútočil na ZSSR. Prakticky celá Európa, vrátane západných mocností už mala s nacistami podpísané pred napadnutím Poľska nejaké spojenecké zmluvy.

Stalin nemienil upustiť od koncepcie politiky „kolektívnej bezpečnosti“ pri obrane pred agresiou zo strany Hitlerovho Nemecka. V apríli 1939 opätovne ponúkol svoje spojenectvo Západu. 12. augusta sa na jeho pozvanie do Moskvy dostavili predstavitelia Veľkej Británie a Francúzska, aby prerokovali možnosti vzniku protihitlerovskej aliancie.

Avšak Stalin ostal nemilo prekvapený, keď sa oboznámil s personálnym zložením delegácií, ktoré do Moskvy vyslali britská a francúzska vláda – jednalo sa napospol o nižších dôstojníkov, navyše bez potrebných kompetencií a mandátu čokoľvek záväzné dojednať. Stalin z tejto situácie, pochopiteľne,  vyvodil, že Západ nemá skutočný záujem o vytvorenie spojenectva. Dospel k presvedčeniu, že Západ vyčkáva a kalkuluje s tým, že sa agresia Nemecka otočí výlučne proti Sovietskemu Zväzu a ich krajiny ostanú vojnového požiaru ušetrené. Jeho podozrenia nadobudli reálne kontúry po tom, čo mu rozviedka hlásila, že v Londýne prebiehajú tajné rokovania o dohode s nacistickým Nemeckom – v rámci ktorých Británia deklarovala svoju ochotu prerušiť akékoľvek rokovania o spojenectve so Sovietskym Zväzom a v plnej miere rešpektovať „sféry vplyvu“ Nemecka vo východnej Európe a na Balkáne.

Nemožno sa čudovať, že sovietske vedenie stratilo akúkoľvek dôveru v Západ a v možnosť korektnej dohody s ním. Chápalo, že ich krajina sa v európskom priestore ocitla fakticky v osamotení. Vo chvíli, keď reálne vyvstávala hrozba aliancie Západu a Nemecka, namierená proti Sovietskemu Zväzu, Stalin učinil – pravdepodobne jediné možné – rozhodnutie: Rozhodnutie uzavrieť Pakt o neútočení s Nemeckom. Dúfal, že sa mu podarí odvrátiť hrozbu vojnu, alebo aspoň získa čas potrebný pre vybudovanie obrany vo vojne, na ktorú neboli pripravení.

Iste, z morálneho hľadiska by bolo nepochybne atraktívnejšie spojenectvo ZSSR so západnými mocnosťami – avšak boli to ony, kto o takéto spojenectvo neprejavil najmenší záujem. Naopak, za chrbtom Sovietov viedli tajné dojednania s Nemeckom, s cieľom nasmerovať jeho útok proti Sovietskemu Zväzu a ešte sa na tom priživiť.

Tiež si musíme uvedomiť, že ZSSR vydal inštrukcie komunistickým stranám po celej Európe, aby vytvárala antifašistické spojenectvá aj s kapitalistickými stranami, aby sa tak vytvoril spoločný antifašistický front v každej krajine, ktorý mal čeliť fašizmu a nacizmu. Čo jasne svedčí o veľkej snahe ZSSR, zastaviť nemecký nacizmus.

ZSSR a jeho postup do Poľska a Pobaltia

Pri rozdeľovaní Poľska, ktoré sa uskutočnilo medzi Nemeckom a ZSSR v roku 1939, podľa tzv. paktu Ribentrop- Molotov, si ZSSR nárokoval len na tú oblasť, ktorú mu garantovali ešte dohodové mocnosti, tzv. Curzonová línia, ktorej sme sa venovali vyššie v texte. Tiež si musíme uvedomiť fakt, že ZSSR vstúpilo do vtedajšieho Poľska až 17. septembra, kedy už prakticky poľský odpor voči Nemecku skončil, čo vyhlásila poľská vláda a ZSSR tak nijak vojensky nedopomohol k porážke Poľska a bola tu tiež hrozba, že nacisti sa nezastavia pri dohodnutej hranici a obsadia celé územia vtedajšieho Poľska. ZSSR však zabral len tie územia, ktoré im ešte prisľúbili Dohodové mocnosti po 1.sv. vojne a boli vyčlenené na základe etnického kľúča tzv. Curzonovou línou, ktorú Poliaci neakceptovali a prakticky tieto územia okupovali 20 rokov. ZSSR si nezobrali nič naviac a rešpektovali Curzonovu líniu a obsadili len toto územie, ktoré im priklepla Dohoda pred 20timi rokmi.

Nič sa už dnes nehovorí o tvrdej represii, násilnom popolštovaní tohto územia, etnických čistkách zo strany Poliakov, voči Bielorusom, Rusínom, Lemkom a Ukrajincom. Samozrejme, medzi Poliakmi a Rusmi panovali vždy napäté vzťahy, čo veľakrát vyústilo do krviprelievania a excesom na obidvoch stranách. Sovietom sa pripisuje Katyň, no o vraždení zajatých vojakov Červenej armády Poliakmi po poľsko- boľševickej vojne, ktorá sa rozpútala tesne po 1.sv. vojne sa nehovorí. Poliaci zajali počas týchto bojov 130 000 vojakov Červenej armády, z nich sa asi 86 000 domov nikdy nevrátilo, zahynuli v Poľsku následkom mučenia, hladu a popráv. Poliaci dodnes nevysvetlili, čo sa s danými vojakmi stalo.

Prečo Spojenci po obsadení časti Poľska v roku 1939 Červenou armádou nevyhlásili vojnu aj ZSSR, tak ako to spravili voči Nemecku? Lebo Spojenci vedeli, že toto “spojenectvo“ ZSSR a Nemecka je len dočasné a že ZSSR robí všetko preto, aby oddialil vojnu s Nemeckom a získal tak čas na prípravu.

Tiež je treba uviesť, že budúcnosť dala Stalinovi za pravdu, keď nedôveroval úmyslom Západu.  Po nacistickom vpáde do Poľska Veľká Británia a Francúzsko síce vyhlásili Nemecku vojnu….avšak  vojnu, pre ktorú sa neskôr ujal názov „Čudná“ – kedže v nej nepadol ani jeden výstrel a nechali v tom Poliakov samých ! Západ  v podstate „hodil Poľsko cez palubu“ –  rovnako, ako pred tým Československo.

ZSSR sa tiež vyčíta, že obsadilo aj časť Fínska tzv. Karéliu, Lotyšsko, Litvu a Estónsko. Z dnešného pohľadu sa to môže zdať ako zločin, no nie v roku 1940, kedy ZSSR potrebovalo získať nárazníkovú zónu, posunúť hranice viacej na západ, aby tak mohlo účinne čeliť útoku Nemecka.

Prakticky celá Európa s výnimkou Veľkej Británie bola už okupovaná Nemeckom, alebo v nej vládli fašistické režimy a tak na kontinente bolo ZSSR osamotené voči Nemecku a jeho spojencov. ZSSR si tak potrebovalo vytvoriť čo najlepšie podmienky v nasledujúcom konflikte. Tiež ostáva zamlčovaným faktom, že cez územie, ktoré obsadilo v Poľsku ZSSR, utekali za asistencie sovietskych úradov desaťtisíce bojovníkov rôznych národností proti nacizmu do Veľkej Británie. Sovietske úrady kooperovali s Veľkou Britániou a umožňovali tak prepravu týchto bojovníkov do Veľkej Británie. Prečo by to ZSSR robil, kebyže je tak oddaným spojencom Nemecka? Samozrejme aj to je dôkaz, že sa ZSSR chystal na vojnu s Nemeckom. Dokonca existujú dokumenty, ktoré jasne hovoria, že Veľká Británia a USA schvaľovali rozširovanie územia ZSSR pred rokom 1941 a anexie spomínaných republík, lebo chápali, že tak budú mať Sovieti lepšie podmienky čeliť Nemecku napr. aj v oblasti Baltského mora.

Toto strategické rozhodnutie ZSSR sa ukázalo ako rozhodujúce po napadnutí ZSSR zo strany Nemecka, kedy Nemci museli prekonávať o mnoho väčšie územie, čo ich do značnej mieri vyčerpalo a tak mal ZSSR čas demontovať svoje hospodárstvo za Ural a čas zorganizovať efektívnu obranu. Tiež si musíme uvedomiť fakt, že ZSSR prijal tieto opatrenia pod tlakom vojny a nadchádzajúcej invázii Nemecka, preto sa rozhodlo anektovať tieto štáty.

Čo sa týka tzv. Zimnej vojny proti Fínsku, ZSSR zaútočil kvôli tomu, že potreboval posunúť zo strategického hľadiska hranice ZSSR s Fínskom viacej na západ kvôli tomu, že jedno z najstrategickejších miest ZSSR bolo nebezpečne blízko fínskych hraníc, iba 20 kilometrov a životne dôležitý prístav Murmansk bol tak isto v tesnej blízkosti hraníc a Sovieti si nemohli dovoliť o tieto strategické miesta prísť. Práve cez prístav Murmansk putovali zásoby od Spojencov, po napadnutí ZSSR Nemeckom. ZSSR vedelo o spolupráci Fínska s nacistami a obávali sa, že nacistické Nemecko využije fínske územie a Karelskú šiju ako strategický nástup na útok na Leningrad. Sovieti preto žiadali Fínsko o prenájom polostrova Hanko pri ústí Fínskeho zálivu a posunutie celej hranice zhruba o 10 kilometrov na západ. Fíni to odmietli. Sovieti síce dosiahli v Zimnej vojne posun hraníc, no po prekvapivom útoku Fínska v roku 1941, kedy ZSSR tiež čelil nemeckej invázii, o tieto územia prišli. Po zdĺhavej sovietsko-fínskej vojne, kde Fínsko podporovalo na jeho území aj nemecké vojsko, uzavreli Fíni v roku 1944 separátny mier so ZSSR a odstúpili ZSSR územie, ktoré Sovieti získali v orku 1939 počas Zimnej vojny.

Nespochybniteľná zásluha ZSSR pri porážke nacizmu a fašizmu

Za vypuknutie 2. svetovej vojny môže bezvýhradne nacistické Nemecko a jeho fašistickí spojenci. Je tiež na mieste povedať, že politika západných mocností, hlavne Francúzska a Veľkej Británii umožnila sa nacistickému Nemecku účinne pripraviť na svetovú vojnu, ich politika ústupkov pomohla nacistickému režimu zosilnieť ( odovzdaním priemyslu Rakúska a Československa do nacistických rúk ) a ich neochota uzavrieť veľkú antifašistickú spojeneckú zmluvu so ZSSR, ktorá by dokázala účinne eliminovať nacistické Nemecko v čase, kedy by nacisti nemali šancu vzdorovať a nacizmus by tak padol za omnoho menšieho ľudského utrpenia, nás núti konštatovať, že západné mocnosti trestuhodne zlyhali a vydláždili tak cestu Hitlerovi, k rozpútaniu najničivejšieho svetového konfliktu.

ZSSR zohral rozhodujúcu úlohu pri porážke nacistického Nemecka, za ktorú zaplatil krutú daň, kedy zahynulo až 27 miliónov jeho obyvateľov. Poliaci, či Ukrajinci, sú stále ešte dnes existujúcim národom a to vďaka ZSSR, ktorý ich tak zachránil pred totálnou likvidáciou, nakoľko po víťazstve Nemecka, by nasledovala fyzická likvidácia všetkých Slovanov. Vďaka ZSSR sú dnes Poľsko a Ukrajina obrovskými krajinami, nakoľko práve ZSSR zabezpečil to, že hranice Poľska sa posunuli na západ a vďaka ZSSR sa k Ukrajine pričlenilo viacero západných území okupovaných Poľskom a východných území, ktoré boli prevažne osídlené Rusmi.