Dňa 17. novembra pri príležitosti 30. výročia zavŕšenia kontrarevolúcie v bývalom Československu sme sa zišli v Banskej Bystrici, aby aspoň jedno zo zhromaždení bolo o pravde a tom, čo si mnoho ľudí myslí. Najma o tom čo si myslia tí „ťuťmáci“, ktorí chodia do práce a 3000 € mesačne sa im zdá veľa, zatiaľ čo iným, šikovným je to málo. To, čo sám počúvam a čítam od ľudí je častokrát diametrálne odlišné od toho, čo už mesiac ide v televízii.

Okrem názorov a pocitov sú tu aj ďalšie faktory prečo nie je čo oslavovať a to sú jasné ekonomické čísla. Tými číslami sú napríklad ceny nehnuteľností, tým číslom je i vek odchodu, do dochodku, ktorý sa pri mojej starobe bude zrejme zaokrúhľovať rovno k stovke. Stojíme tiež pred bránami novej krízy, takže v najbližších rokoch budú pribúdať i nové čísla.

K osobnej návšteve tohto zhromaždenia ma vyburcoval práve program štátnej televízie, ktorý už mesiac nepretržite chrlí skutočne podivuhodné názory bez štipky sebareflexie. Napríklad člena štrajkového výboru, ktorý pred ruinami socialistickej fabriky, kde pracoval obhajuje udalosti novembra. Napríklad tvrdenia akejsi fotografky, že dnes ľudia možu žiť podľa svojich predstáv.

Zastupiteľstvá i rôzne organizácie a združenia organizovali podujatia s muzikou. Všade sa „oslavovalo“. A kto mlčí, ten hovorí – máte pravdu. Celá krajina oslavuje. Vyzerá to tak, i keď to tak nie je.

Nech je i toto zhromaždenie nádejou pre ostatných. Nech vidia že sú tu ľudia, ktorí netrpia ovčím efektom a nestiahla ich špirála mlčania a spravia aj to, čoho sa mnohí boja. Idú von so svojim menom, so svojou tvárou i so svojou pravdou, lebo „Pravda zvíťazí“

Prepis príhovoru v Banskej Bystrici:

Vážení priatelia, vážení obyvatelia Banskej Bystrice. Byť a hovoriť dnes pri tejto príležitosti a na tomto námestí považujem za svoju povinnosť. Viete, ono komunistom sa vyčítalo, že o novembrových udalostiach v roku 1989 oficiálne médiá ani riadne neinformovali. No ja sa rozprávam s ľuďmi, počúvam ich názory a vidím, že sú veľmi odlišné od mediálnych výstupov a názorov, ktoré už mesiac idú nonstop vo všetkých masmédiách. Od ľudí počujem niečo podstatne iné ako z plochej LCD obrazovky. Možno to je tým, že sa stretávam s obyčajnými ľuďmi, ktorí chodia normálne do práce a snažia sa uživiť svoje rodiny.

Banskobystričania iste pamätajú, že aj tu na krajskom národnom výbore predsedal istý Pirošík. A mnohí sa ma pýtajú, podozrievajú. „Nie si Ty náhodou potomok toho bývalého krajského predsedu?“. Podaktorí sa ani nepýtajú, ale rovno to berú ako fakt. Vážení priatelia, nič nie je ďalej od pravdy. Ak si niekto myslí, že súčasní mladí ľudia odmietajúci kapitalizmus sú potomkovia bývalých kádrov, nech sníva ďalej. Ja som synom Pirošíka, ale nie krajského predsedu, ale šoféra a automechanika a som synom zdravotnej sestry. Kto iný ak nie šofér a zdravotná sestra si vedia najlepšie porovnať zmeny a dopady po roku 1989? Koho iného ak nie bežného pracujúceho človeka sa príchod kapitalizmu najviac dotkol? V KSČ bol Kiskov otec, nie moj. Zaujímavé však?

Vážení priatelia, poďme sa pozrieť na názory, ktoré sa objavili za posledný mesiac v štátnej televízii. Ľudia z dnes už neexistujúcich alebo kolabujúcich podnikov sa vyslovovali za spoločenské zmeny v roku 1989. Ak by to boli zábery len z roku 1989, bolo by to ešte pochopiteľné, ale ak to ten istý človek obhajuje pred rozpadnutou fabrikou ešte v roku 2019, to už je tragikomédia. Ukazovali štrajkové výbory a zhromaždenia vo vtedajších národných, ale žiaľ už aj štátnych podnikoch.

Na zhromaždení v Košiciach dokonca hovorili o zlých pracovných podmienkach vo VSŽ. Vážení priatelia, rozprával som sa s ľuďmi priamo vo VSŽ, dnes už to má akýsi americký názov a hovorili mi, že to, čo kedysi robili desiati, dnes musia stíhať štyria. Takže aj takéto zmeny priniesol štrajkový výbor. Ďalej počúvame, že tento podnik je v ťažkom mínuse a že bude nútený prepúšťať, ponúkal sa aj na predaj. Vraj za to može konkurencia. Absolútne nerozumiem. Mňa predsa na základnej, na strednej aj na vysokej škole učili, že konkurencia je dobrá a že trh všetko vyrieši.

Nedávno v jednej nemenovanej automobilke vyhodili vedenie odborov. Aj toto je tá sloboda a demokracia.

Ďalej som videl dokrútku o akejsi fotografke, ktorá fotila revolučné heslá a výklady z čias socializmu. Aby vedeli aj tí, ktorí to nezažijú. To je všetko v poriadku, ale potom zahlásila jednu vetu: „Dnes ľudia možu žiť podľa vlastných predstáv“. Môžu žiť podľa svojich predstáv asi tak ako slobodný človek uprostred púšte. Formálne je slobodný, môže si hovoriť a myslieť čo len chce, môže sa vydať ktorým smerom len chce, može sa aj hodiť o zem keď chce, no pravdepodobne čoskoro umrie od smädu.

Jedným z opakovaných hesiel dnešných dní je „sloboda nie je samozrejmosť“ tým samozrejme myslia slobodu kapitalistickú. Máme si preto túto kapitalistickú slobodu vážiť. Ja to však otočím a tvrdím, že socializmus nie je samozrejmosť. A rozmením to na drobné. Založiť si rodinu nie je samozrejmosť, mať strechu nad hlavou nie je samozrejmosť, mať bezplatnú zdravotnú starostlivosť nie je samozrejmosť, mať voľný čas nie je samozrejmosť, byť so svojou rodinou nie je samozrejmosť, dožiť sa dôchodku nie je samozrejmosť – je to priam nemožné.

Keď dávali fetiše nežnej revolúcie v TV, stále púšťali len príhovory Kňažka. Alexandra Dubčeka ukázali len, ako máva s pódia. Možno aj preto ho tam nedali, lebo ten hovoril o socializme s ľudskou tvárou a dnes tu nemáme ani socializmus a ani ľudskú tvár.

Raz v čakárni u doktora som sa dal do rečí s dvoma ženami, jedna bola mladšia odo mňa a druhá asi vo veku mojej mamy. Tá mladšia náhodou žije tu v Banskej Bystrici. Keď mi vymenovala ceny už len dvojizbového bytu, skoro ma prekotilo. Suma sa pohybovala vysoko nad 100 000 €. Ten kto si zoberie hypotéku na toto, stáva sa automaticky otrokom a už nežije podľa svojich predstáv. Musí odísť od svojej rodiny kdesi na lešenie do Nemecka, Rakúska, Francúzska či Škandinávie a tam makať aby splatil túto samozrejmosť. Neraz to končí rozvodom a rozpadnutím celej rodiny. Ale jedna pani v TV povedala, že máme možnosť cestovať, a že si tým vieme vyriešiť svoje problémy! Ale aké problémy? Také, ktoré sme predtým nemali!!

Videl som napríklad dokument z nórskej hydinárne, kde pracovalo množstvo Slovákov. Vypočul som si aj vetu: U nás bol síce socializmus, ale boli sme doma. Tiež som sa tam dozvedel, že tých ľudí tá práca nenapĺňa, že tam vycestovali len preto, aby sa mohli osamostatniť. V inej dokrútke, volalo sa to encyklopédia slovenských obcí dávali nejakú dedinu na východnom slovensku. Práve tam sú najviac postihnutí vysťahovalectvom. Keď nie do zahraničia, tak aspoň do Bratislavy. „Domov si nevyberáme, domov je nám daný“ vypočul som si od účinkujúceho, ktorý bol tiež nútený domov opustiť.

Ľudia chcú byť doma, so svojimi rodinami, so svojimi deťmi a so svojim priateľmi. Chcú mať zázemie, prácu i voľný čas. Ako máte vziať svoje deti v nedeľu na výlet keď trčíte kdesi v zahraničí na stavbe?

Ďalej mi táto múdra slečna v čakárni povedala, že nevidí zmysel aby si šetrila na dôchodok, lebo sa ho aj tak nedožije a ja absolútne s ňou súhlasím. Ako je možné, že pred 60 rokmi bolo možné odísť do dôchodku v 60. a dnes je to nemožné a je to populizmus? Načo je nám pokrok, technológie, roboty a výrobné linky keď je nám to nanič platné? Koľko áut zišlo z linky Škodovky v roku 1955 a koľko áut sa v takej bežnej automobilke vyrobí dnes? 400 000 ročne. HDP ide hore, každým rokom vyrobíme viac. Už keď tento rok vyrobíme viac ako minulý rok, ale o menej percent viac ako rok predtým, už je ekonómovia píšu o spomalení rastu. Je nám to všetko zbytočné a na nič. Nerobíme totiž pre seba, spravujeme majetok cudzích osob na svojom území. Im patria naše dôchodky.

Vraj nechápeme štatistiky, nerozumieme sa ekonomike, kričia ekonómovia, ktorí tomu rozumejú. My však týmto štatistikám rozumieme, ale na rozdiel od nich rozumieme aj tomu, že tieto grafy produkuje kapitalistický systém. A preto my nejdeme proti grafom, ale proti systému, ktorý ich produkuje.

A dochodcovske spoločnosti? Šmelinári, ktorí ľahko prídu ku kapitálu, preinvestujú, zarobia a niečo hádam prihodia aj Vám. Chcete peniaze vy? Tu máte spotrebný úver s riadnou pálkou a zaplatíte dva krát tak. Radšej si zožente pozemok, pole, hydinu a dobytok, ktorý Vás uživí. Je to lepšia investícia do dôchodku, než dávať peniaze týmto šmelinárom.

A tu tkvie celý problém novembra 1989. Ja sa na tých, ktorí štrngali kľúčmi nehnevám. Aj preto hovorím o novembri ako o podvode. Tí, ktorí štrngali boli podvedení. Oni si mysleli, že socializmus je samozrejmosť, že odstránime to zlé a to dobré nám zostane. Mnohí z nich to už prehodnotili. Boli podvedení ako disidentmi a západom, tak aj vtedajšími komunistickými stranami, ktoré samé prevrat pripravovali. Veď nie náhodou sa národné podniky menili na podniky štátne, nie náhodou sama ŠtB zinscenovala zabitie študenta Šmída, nie náhodou mnohí členovia KSČ boli zrazu disidentmi ale i privatizérmi. Aj toto chcem povedať lebo sa písalo „Pravda zvíťazí“

Vážení priatelia, nie je podstatné, ktorá strana je pri moci, podstatné je, ktorá spoločenská trieda je pri moci. Keď pracujúci spravujú cudzí majetok na vlastnom území o ničom nerozhodujú nemôže ísť o demokraciu. Ostáva im iba hádať sa o homosexuáloch a potratoch, deliť sa na liberálov a konzervatívcov ako o hlavných témach, ktoré túto spoločnosť zaručene trápia.

Chcel som povedať ešte mnohé, napríklad o rozdelení sveta na krajiny imperialistické a kolonizované, že ten, kto závidel Západu závidel v podstate kolonizátorom, že celý západný kapitalizmus je postavený na otroctve. Že je to slušný gentleman, ktorý síce zdiera zbytok sveta, ale podrží Vám dvere. Chcel som rozobrať, že keby nebolo biedy v 3. svete nebolo by ani blahobytu v tzv. Západe ale to už je na dlho.

Preto sa pozdravím len Česť práci, nech žije socializmus minulosťou poučený, prítomnosťou vyburcovaný a s víziou do budúcnosti.