Len nedávno sa člen vedenia VZDORu-strany práce Miroslav Pomajdík dozvedel o existencii hrobu poľnohospodárskeho robotníka Jozefa Psotného, ktorého zastrelili čs. četníci v roku 1922, počas vlny veľkých demonštrácií poľnohospodárskych a priemyselných robotníkov. Jozef Psotný tak vydýchol posledný krát, keď mal iba 17 rokov.
Žiaľ, na týchto ľudí, ktorí bojovali za našu lepšiu budúcnosť a obetovali pritom to najcennejšie, sa dnes úplne zabudlo. Podľa toho vyzeral aj hrob Jozefa Psotného na cintoríne v Novom Meste nad Váhom, ktorý sme objavili úplne zanedbaný, zarastený a v celkovo zúboženom stave. To sme samozrejme nemohli nechať tak a člen vedenia VZDORu-strany práce Miroslav Pomajdík zorganizoval brigádu, na ktorej sme zveľadili posledné miesto odpočinku Jozefa Psotného. Na fotkách môžete vidieť, ako vyzeral hrob pred, počas a po brigáde. Rozhodli sme sa, že odteraz si hrob Jozefa Psotného berieme pod záštitu a budeme dbať o jeho udržiavanie.
Keď tiekla v Novom Meste nad Váhom robotnícka krv…
Rok 1922 bol v znamení veľkých robotníckych demonštrácií po celom ČSR. Dňa 14. júna 1922 zatkli četníci okresného tajomníka Zväzu zemerobotníkov Ondreja Bajdíka. Na jeho obranu zvolali miestni komunisti, odborári a robotníci demonštráciu, ktorej sa zúčastnilo niekoľko stoviek robotníkov z Nového Mesta nad Váhom a blízkeho okolia.
Na to reagovali štátne zložky, ktoré povolali četníctvo, ktoré začalo surovo rozháňať a biť protestujúcich robotníkov. Tí sa začali tejto represii brániť, ( v dave sa nachádzalo aj veľa žien ) na čo četníci spustili paľbu, ktorej výsledkom bolo zabitie 17-ročného Jozefa Psotného, 8 robotníkov utrpelo ťažké a 12 ľahké zranenia. Četníci po streľbe začali rozháňať ďalších prichádzajúcich robotníkov, ktorí chceli podporiť svojich kolegov. Štátne orgány potom začali zatýkať hlavne členov Zväzu zemerobotníkov a tak Ján a Ondrej Psotný, Jozef Kvasnica, Ján Lacko, Ján Kozina a ďalší putovali do väzenia.
Obete 1. ČSR
O prvej Československej republike sa dnes hovorí iba v superlatívoch, neučí sa o biede pracujúcich, o veľkej vlne vysťahovalectva, hladových dolinách, neučí sa o streľbe do štrajkujúcich a protestujúcich, ktoré si počas 1. ČSR vyžiadali vyše 200 obetí, ďalšie stovky ťažko ranených, tisíce väznených a perzekuovaných, neučí sa o perzekúcii politicky aktívnych robotníkov, cenzúre atď…
Je naozaj schyzofrenické, keď niekto bez mihnutia oka dokáže vyrátať obete “komunizmu“ a na druhej strane odmietne uznať obete kapitalizmu. Keď sa riadi formulkou, čo socialistický režim, to pripočítanie ku súhrnnému počtu obetí “komunizmu“, tak to isté musí aplikovať aj na druhej strane, čo kapitalistický režim, to počet obetí kapitalizmu, ale ako vidíme táto formulka u nich neplatí. tak o akej spravodlivosti sa to bavíme, či napr. postrieľaní robotníci počas štrajkov v 1. ČSR sú tiež obeťami komunizmu ???
