Na Slovensku robí väčšina pracujúcich za mizerné platy, robia v otrasných podmienkach, pod neustálym stresom, zvyšuje sa nám počet závažných a smrteľných nehôd pri práci, väčšinu pracujúcich nechránia kolektívne zmluvy, mladí nemajú kde bývať a zadĺžujú sa na celý život, vyše 30-tisíc obyvateľov SR každý rok opúšťa Slovensko, rodí sa málo detí, v potravinovej sebestačnosti sme na tom len okolo 38%, už nedokážeme vyrobiť ani dostatok masla pre naše potreby, počty hospodárskych zvierat nám klesli o niekoľko miliónov, poľnohospodári bojujú s neúrodami a suchom a to aj vďaka zdevastovanému zavlažovaciemu systému, vo veľkom sa tuneluje, rozkradli a zruinovali sa naše národné podniky, ktoré boli svetovým klenotom, kapitalizmus si nevie poradiť ani so začlenením Rómov a dať im prácu, tak ako za socializmu, a tak sa stále zvyšuje napätie, rozširuje sa fenomén dočasných pracovných miest, kde pracujúci majú minimálne zamestnanecké práva, kde môžu byť kedykoľvek prepustený bez akýchkoľvek kompenzácií, nemajú nárok na zamestnanecké výhody, nemajú istotu práce, stali sme sa veľko lacnou montovňou, naši pracujúci sa tu predhadzujú ako nejaká onuca…
Domáca a zahraničná oligarchia si pritom rozprávkovo bohatne prakticky na všetkom, že naše hospodárstvo je v súkromných rukách a väčšina národa je len lacnou pracovnou silou. Videli sme totálny zánik a drancovanie niekdajšieho nášho spoločného národného majetku, ktorý sa dostal do súkromných rúk. Taktiež je drancované naše prírodné bohatstvo a zdroje, rozširuje sa pracujúca chudoba, vysťahovalectvo, kedy niekoľko stoviek tisíc našich pracujúcich musí chodiť pracovať do cudziny, nakoľko by sa vo vlastnom štáte neuživili. Takto strácame pracujúcu inteligenciu, kreatívnych a vzdelaných pracujúcich.
Štát a samosprávy už v takej miere nedotujú športy pre mládež, kultúrne podujatia, jasle, škôlky, školy a tým pádom je veľmi ťažké, aby mladé rodiny mali deti. Rodičia musia pracovať v zahraničí, porušuje sa 8-hodinový pracovný čas, pracujúci musia robiť nadčasy a tým sa partneri odcudzujú a dochádza k rozvodom, rozchodom a deti vyrastajú v strese a pod veľkým tlakom.
Práva pracujúcich sú v podnikoch veľakrát hrubo porušované, radoví odborári sú zastrašovaní atď… Zlikvidovala sa družstevná tradícia, naša potravinová sebestačnosť, kvôli efektivite vo výrobe sa zrušili prísne potravinové regulácie a normy a tým aj kvalita potravín, ktoré konzumujeme… Vozia nám tu zo zahraničia kvalitou podradné potraviny a platíme za nich tak isto, ako za ich kvalitnejšiu verziu platia domáci spotrebitelia v krajinách, kde ich vyrábajú a pritom máme o polovicu nižšie platy ako oni. V kapitalistickom Slovensku sa zrodila aj slovenská finančná skupina J&T, či Penta a ďalšie, ktoré veľmi predstavovať nemusíme, ktorých moc rastie a rastie… Naše strategické podniky plnia kasy nadnárodným korporáciám a sú plne pod ich kontrolou. Miznú nám najvzácnejšie lesy a guľatina sa vo veľkom vyváža do zahraničia.
Tých problémov, ktoré z kapitalistického charakteru vyplývajú je veľké množstvo, no pani poslankyňa považuje za priroritu postaviť múzeum zločinov kapitalizmu, no určite to tak tvrdo pracujúci na Slovensku „ocenia“, nakoľko sa jeho výstavbou určite začne zvyšovať ich životná úroveň a hneď budú mať život šťastnejší a pokojnejší… Toľká absurdita… Keď chce byť však pani poslankyňa spravodlivá, tak nech teda iniciuje aj múzem zločinov kapitalizmu, veď toľká devastácia, drancovanie, tunelovanie, rozkradnutie národného bohatstva a podnikov v nepredstaviteľných sumách, korupcia, násilie, vykorisťovanie, vraždenie a kriminalita, tak to by sa jednému z toho riadne zatočila hlava…
