Sviatok práce je zároveň symbolom boja námezdného proletariátu proti kapitálu, proti nadnárodnému veľkokapitálu, ako aj národnému kapitálu. 1.máj je symbolom boja námezdne pracujúcich más, teda tých, ktorí žijú iba z predaja svojej pracovnej sily, bojom proti veľkoburžoázii, ako aj domácej maloburžoázii.

Obzvlášť dôležité je to pripomínať práve dnes, v tento deň, ktorý je zároveň symbolom proletárskeho internacionalizmu, medzinárodného spojenectva námezdne pracujúcich más celého sveta, proletárov vykorisťovaných vo všetkých krajinách, ako nadnárodným kapitálom a jeho predstaviteľmi  a služobníkmi tak aj v každej jednej krajine domácim, národným kapitálom a „svojou domácou maloburžoáziou“.

,Prečo o tom vlastne hovorím? No preto lebo to považujem za mimoriadne dôležité, práve na tento fakt, na túto skutočnosť upozorňovať. Práve v dnešných časoch, kedy sme svedkami vyostrujúcich sa rozporov kapitalizmu, rozporov medzi spoločenským charakterom výroby a súkromným, individuálnym privlastňovaním, alebo ak chcete individuálnym rozdeľovaním toho, čo spoločne a kolektívne ako spoločnosť vyrábame a vytvárame. Na povrchu tohto základného kapitalistického rozporu sa nám dnes rozhára (opäť, zas a znova) aj boj nadnárodného kapitálu proti tomu domácemu, národnému. Preto dnes získavajú na sile a sú na vzostupe po celej Európe národné, nacionalistické a konzervatívne strany vyzývajúce na boj proti tzv. globalizácii. Treba ale povedať, že globalizácia v takej podobe, ako ju dnes zažívame, je úplne prirodzeným a zákonitým javom kapitalizmu v jeho najvyššom vývojovom štádiu, v imperializme.

Nadnárodný kapitál je a vždy bude silnejší ako ten národný. Je nútený hľadať nové a nové trhy, nové odbytištia, aby prežil, aby odvracal svoju vlastnú krízu a pohlcuje menších a slabších. Tento proces je nezvratný. Ako obal tohto spoločenského procesu, ktorý má svoju podstatu v hospodárskej, materiálnej základni spoločnosti nám tu vystupujú rôzne ideológie a názory, ktoré pôsobia ako pláštik skrývajúci tú skutočnú podstatu týchto triednych bojov. Sme dnes svedkami ideového a politického boja konzervativizmu, opierajúceho sa o nacionalizmus, tzv. tradičné hodnoty atď. S tým ide však ruku v ruke aj xenofóbia a nakoniec fašizmus.

Za týmito všetkými vznešenými frázami o tradičných hodnotách je však nutné vidieť skutočný záujem maloburžoázie a jej konzervatívnej ideológie, ktorá má za ciel v prvom rade chrániť jej hospodárske a vlastne aj priamo existenčné záujmy. Vlastne záujem zachovania svetového poriadku tak ako bol a brániť to, na čom bol založený, tzv. národné tradície a popri tom môcť hlavne naďalej vykorisťovať svoje milované domáce, národné masy námezdných novodobých otrokov. A tých ešte vyzýva a burcuje na obranu svojich národných a tradičných hodnôt, s ktorých však profituje iba ona sama. Vyzýva v prvom rade na ochranu tradícií vykorisťovania, na ktorom je naša tradičná civilizácia vybudovaná a postavená.

Zo všetkých tradícií, ktoré konzervativizmus a nacionalistické sily tak vehementne obraňujú, je najdôležitejšie právo na súkromné vlastníctvo, tzv. národná zvrchovanosť a kresťanské princípy spôsobu života, kde budú mať rozhodujúci vplyv najmajetnejšie národné sily, cirkev nevynímajúc. Naproti tomu veľkokapitál, zakrývajúci sa plášťom liberalizmu zo všetkými svojimi vzletnými ideálmi o slobode jedinca a jeho ľudských právach, sleduje jeden jediný skutočný cieľ. Búrať a odstraňovať bariéry a hranice a umožňovať nadnárodnému kapitálu globalizovať a znásobovať svoje zisky, vstupovať na stále nové a nové trhy a požierať stále viac a viac národného kapitálu a tým v konečnom dôsledku likvidovať stále viac a viac národnej maloburžoázie. Preto musí búrať staré tradičné spôsoby, musí vytvárať nadnárodné organizácie nadradené národným štátom, upravovať a prispôsobovať legislatívu v jednotlivých krajinách, skrátka kapitál naozaj nepozná hranice. Aj pre liberalizmus je zo všetkých hodnôt a práv, ktoré presadzuje, najdôležitejšie právo na súkromné vlastníctvo, právo na súkromné vlastníctvo výrobných prostriedkov. A teda právo vykorisťovať človeka človekom, dnes aj celé národy a hlavne námezdne pracujúce masy celého sveta.

Skutočným cieľom liberalizmu a nadnárodného kapitálu, v tomto štádiu kapitalizmu, v imperializme ani nemôže byť nič iné ako vytvorenie jednotného, unifikovaného celosvetového poriadku v ktorom je zabezpečená bezvýhradná vláda finančného, bankového kapitálu a všetko je nastavené len pre efektívnejšie zhŕňanie a násobenie ziskov nadnárodných spoločností a zúfalé snaženie sa odďaľovanie  blížiacej sa, ale tiež zákonitej a neodvratnej ďalšej všeobecnej hospodárskej krízy z nadvýroby.

Kým národné a konzervatívne sily stavajú do popredia tzv. národné, kresťanské, tradičné hodnoty, aby odolávali tlaku nadnárodného kapitálu, aby mohli podľa dobrých a priam svätých tradícií vykorisťovať pracujúce masy vo svojich krajinách, liberáli a globalisti presadzujú menej regulácií, viac tzv. slobody pre jedinca, ale hlavne viac slobody pre kapitál. Toto všetko v záujme ešte väčšieho a efektívnejšieho násobenia ziskov, v záujme ešte väčšieho a efektívnejšieho vykorisťovania.

Ale pozor, o čo je konzervativizmus vo svojej podstate hrubší a surovejší, o to je liberalizmus cynickejší a bezcitnejší.  Oba majú spoločného viac ako sú si ich predstavitelia a podporovatelia ochotní pripustiť, či si už ich materiálnu základňu z ktorej vychádzajú uvedomujú, alebo nie.

Na začiatku som hovoril o vyostrujúcich sa triednych rozporoch súčasného kapitalizmu a o konzervativizme a liberalizme, ako o dvoch ideológiách vyvíjajúceho sa a meniaceho kapitalizmu a zároveň predstavujúce konflikt medzi nadnárodným a domácim kapitálom, medzi veľkoburžoáziou, nadnárodnou finančnou oligarchiou a národnou buržoáziou, hovoril som o tomto konflikte, ktorý vyrastá iba na povrchu hlavného kapitalistického rozporu, rozporu medzi spoločenskou prácou a súkromným privlastňovaním .

Dialektika nás učí, že vývoj smeruje od nižšieho k vyššiemu a tento vývoj nemožno nijako zvrátiť. To sa týka aj vývoju spoločnosti. Boj liberálov s konzervatívcami je iba predvojom boja tohto základného kapitalistického antagonizmu, boja vlastníkov výrobných prostriedkov, kapitalistov s námezdnými pracovníkmi, proletármi.

Obe spomínané ideológie sú ideológiami vládnucej triedy v dnešnej spoločnosti, ideológiami kapitalistov a vyjadrujúcimi ich hospodárske a politické záujmy. Je práve úlohou komunistov, poukazovať na tieto skutočnosti, vysvetľovať spoločenské pohyby, spoločenský a politický vývoj, ako aj a hlavne materiálnu základňu, z ktorej sa tieto pohyby odvíjajú. Poukazovať na to, prečo v spoločnosti vznikajú také, či onaké javy a ako ich správne chápať. Vysvetľovať materiálnu podstatu triednych rozporov a odhaľovať ich. Našou úlohou je opäť oprášiť a pozdvihnúť proti konzervativizmu a liberalizmu, ako spiatočníckej resp. úpadkovej ideológii novú, skutočne progresívnu alternatívu. Alternatívu socializmu.

Kým konzervativizmus sa snaží o nemožný návrat do minulosti a liberalizmus s jeho jedinou hodnotou, hodnotou zisku predstavuje súčasnosť, socializmus predstavuje budúcnosť. Namiesto konzervatívneho spiatočníctva a stagnácie, namiesto liberálneho bezcitného individualizmu socialistický kolektivizmus, namiesto náboženskej podriadenosti, či nacionalizmu, namiesto bezprízorného svetoobčianstva proletársky internacionalizmus. Namiesto vojny mier. Namiesto nekonečného súperenia spolupráca vykorisťovaných pracujúcich na celom svete. Tak ako kapitál nepozná hranice, tak je pravda že ani proletári nemajú vlasť. Majú však spoločný triedny záujem. Na rozdiel od konzervatívcov či liberálov, pre pracujúce masy nie je to najväčšou hodnotou zisk. Ale práca, práca pre potreby celej spoločnosti kde sa to čo spoločne vyprodukujeme bude prerozdeľovať podľa potrieb celej spoločnosti.

Tento svet má alternatívu. Tou alternatívou je socializmus. A ten je nezmieriteľným nepriateľom, ako pre konzervativizmus, tak aj liberalizmus. A pre toto je dôležité si 1.máj stále pripomínať, pretože to je sviatok tej najväčšej hodnoty. Hodnoty ľudskej práce.

Záverom vás chcem vyzvať aby ste sa zúčastnili vo voľbách do Európskeho parlamentu. A aby ste volili spoločnú kandidátku Vzdoru – strany práce a Komunistickej strany Slovenska. Aj keď máme k EU ako k nástroju nadnárodného kapitálu a presadzujúceho záujmy nadnárodných korporácii negatívny postoj neznamená, že nekandidovanie, či nezúčastňovanie sa volieb v tomto prípade je riešením. Je dôležité keď už sme niekde kde byť nechceme, aby sme mohli nahlas hovoriť svoje výhrady, aby sme mohli aspoň čiastočne niektoré veci ovplyvňovať, aby sme mohli mať možnosť a vplyv aj na to, až sa raz EU začne rozbíjať a trhať, aby sme mohli predstaviť našu socialistickú víziu a alternatívu nielen pre Európu, ale pre celý svet. Aby sme sa aj takto v rámci Európy mohli zjednocovať a organizovať na základe socialistických ideí a ideí mieru a spolupráce.

Našim cieľom nie je ničiť a búrať všetky kapitalistické výrobné sily, nakoniec to ani nie je možné, nechceme ničiť všetky výdobytky modernej civilizácie, práve naopak, našim cieľom je ich ešte viac rozmnožiť a na ich základe postaviť nové socialistické perspektívy človeka, človeka práce, ktorý bude pracovať pre blaho celej spoločnosti a spoločnosť mu to bude adekvátne oplácať.

Nech žije 1.Máj. Česť práci. Ďakujem za pozornosť.

Martin Jágrik- Autor príhovoru je kandidátom do EP za koalíciu strán KSS a Vzdor – Strana práce.