Skip to content

Ako sa média stali hlasnou trúbou kapitalizmu: Privatizácia strategických podnikov,či zdravotníctva je vlastizrada!

war_propagandaKapitalizmu skutočne nemožno uprieť jeho prvenstvo medzi systémami spoločenského zriadenia umožňujúce účelovú dezinterpretáciu informácií. Informácie sú moc a médiá zohrávajú nenahraditeľnú úlohu v kontrolovaní moci v každej krajine, kde je väčšina obyvateľstva gramotná. Nie nadarmo sa im prisudzuje prívlastok „mienkotvorné“. Prirodzene, záleží na ich možnosti zasiahnuť a ovplyvniť čo najväčšiu časť populácie. Práve kvôli tejto skutočnosti je v kapitalizme bežnou praxou skupovanie najvplyvnejších médií najmocnejšími finančnými skupinami v pozícií záujmových skupín, ktorých cieľom nie je blaho spoločnosti, ale ich vlastný finančný profit. Predstavitelia a mentálni dediči kryptokapitalizmu majú v obľube poukazovať na neslobodu médií v socialistickom Československu. Vyvstáva preto otázka aká je miera relevantného toku pravdivých informácií poskytovaných médiami vlastnenými veľkopodnikateľmi s rôznymi záujmami.

Pokiaľ človek nie je na kognitívnej úrovni komickej hlásnej trúby všetkého neoliberálneho, zrejme si vie predmetnú mieru nezávislosti takýchto médií ľahko domyslieť. V tomto kontexte je mimoriadne aktuálne staré slovenské porekadlo odporúčajúce spievať toho pieseň, koho chlieb ješ. Vari sa niekto nazdáva, že napríklad agrárnik vlastniaci stovky firiem tešiaci sa vládnemu kreslu v susednom štáte kupuje nevýnosné periodiká so zámerom skvalitnenia informovanosti obyvateľstva? Zrejme áno, avšak informovanosti v takej podobe, v akej je to preňho žiaduce.

Obdobné platí v prípade finančníkov vlastniacich nečitateľný červeno-biely plátok. O objektivite takýchto médií možno už len snívať. Problémom však je, že denne napomáhajú vytvárať mienku nimi žiadaným spôsobom pre desaťtisíce ľudí. Akákoľvek sloboda prejavu v kapitalizme sa končí tam, kde sa začína záujem zamestnávateľa. Dostupnosť k rôznym informáciám, na základe ktorých si môže každý spraviť vlastný úsudok je našťastie zatiaľ k dispozícií prostredníctvom internetu. Je však otázne dokedy, keďže už niekoľko rokov možno vnímať snahy o cenzúru aj v tomto smere. Pravdou však je, že väčšina spoločnosti informácie nevyhľadáva a pohodlne nekriticky konzumuje všetko, čím ju vlastník príslušného média kŕmi.

V kapitalizme je všetko podriadené zisku a domnievať sa, že oligarchov zaujíma váš zdravotný stav, zdravotný stav vašich detí, alebo kvalita vzdelania a kultúry obyvateľstva, prípadne ochrana životného prostredia, je preto viac než naivné. Každá dobročinnosť a charita v prostredí kapitalizmu je podmienená niekoho záujmu a zisku. Inými slovami, ďakovať za príspevok napríklad na ubytovňu pre bezdomovcov človeku, ktorý sprivatizoval a vytuneloval niekoľko národných podnikov je smiešne a pokrytecké. Nebyť predošlých záškodníckych aktivít týchto samozvaných chlebodarcov z cudzieho, ich charita by potrebná nebola.

Morálny kontext kapitalistickej spoločnosti možno vidieť aj v zdravotníctve a školstve

Ak by farmaceutickému priemyslu tak veľmi záležalo na zdraví ľudí, prečo sú za mimoriadne podivných okolností schvaľované a tolerované tzv. liečivá a rôzne prídavné látky chemického rangu určené napríklad na konzerváciu potravín napriek skutočnosti, že bola viackrát prinajmenšom vážne spochybnená ich nezávadnosť pre ľudský organizmus?

Otázkou je tiež prečo boli skorumpovanými vládami po roku 1989 účelovo odklonené zisky pochádzajúce z povinných zdravotných odvodov pacientov do súkromných rúk. Ako možno očakávať efektívne fungovanie zdravotníctva, keď bola sprivatizovaná jeho zisková časť? Skadiaľ majú byť dostatočne financované potreby pacientov, keď sa zisky odviedli na účty súkromníkov a nie je ich teda možné logicky investovať naspäť do zdravotného systému? Dbali vlády, ktoré toto umožnili na verejné blaho občanov, alebo len farizejsky poslúžili veľkokapitálu? Evidentne tu ide o profit niekoľkých na úkor všetkých, pričom umožnenie biznisu a kumulácie kapitálu v zdravotníctve nebolo ničím iným ako vlastizradou.

12438978_10208648233943032_1016030866557913545_n

Uvedené platí aj v prípade školstva. Kam sa podelo kvalitné socialistické školstvo vychovávajúce kvalitné generácie ľudí žiadaných i v zahraničí? Zo školstva sa stala zlatá baňa špekulantov zakladajúcich jednu súkromnú vysokú školu za druhou nehľadiac nie len na potreby pracovného trhu, ale predovšetkým na potreby spoločnosti. Opäť ide o zisk a nikoho nezaujíma, že sa nám každý rok do ulíc vyrútia tisíce nepotrebných magistrov a inžinierov.

Neoliberáli inšpirovaní škótskym ekonómom z 18. storočia Adamom Smithom tvrdia, že každý, kto maximalizuje svoj profit, súčasne maximalizuje celkový profit celej spoločnosti. Tento jav nazývajú neviditeľnou rukou trhu, ktorá sama dokáže riadiť celý ekonomický proces k celkovému celospoločenskému prospechu. Neviditeľná ruka trhu už teda zrejme nie je len neviditeľná, ale aj slepá. Prípadne existujú dve, avšak vzhľadom na skutočnosť, že im chýba centrálna regulácia jedna netuší, čo robí druhá.

Privatizácia strategických podnikov je vlastizrada

Obdivovatelia neoliberalizmu tiež radi používajú ošúchanú účelovú formulku vo všeobecnosti deklarujúcu štátny aparát v pozícii „zlého vlastníka“. Prostredníctvom tejto prázdnej myšlienky sa dokonca pokúšajú ospravedlniť aj privatizáciu strategických podnikov, ktoré zabezpečovali sebestačnosť našej krajiny dlhé desaťročia. Dnes sú v mene pravicového blúznenia tieto podniky vo väčšine prípadov v rukách zahraničných veľkopodnikateľov, ich činnosť je rovnaká, volajú sa však inak a zisky z nich nejdú do našej štátnej pokladnice. Nie sú spravodlivo distribuované do sociálneho systému, ale vďaka nekompetentným a úplatným vládam sú odklonené na súkromné bankové účty.

Nie je pravdou, že by štát bol zlým vlastníkom. Pravdou podľa môjho názoru je, že zlým vlastníkom je iba taký štát, ktorý je v područí úplatných diletantov vyznávajúcich kapitalizmus. Takýto štát potom logicky zlyháva na každom kroku. V záujme spoločnosti preto nie je odpredať výrazne pod reálnu cenu svoje výnosné národné podniky do súkromných rúk, ale zlepšiť systém kolektívnej kontroly ich spravovania.

11066544_10153202338414322_4984310925205478331_n

Rovnako ošúchanými formulkami, ktoré neoliberáli radi papagájujú sú aj nezmysly o radoch na banány v socializme a hojnosť tovaru v kapitalizme. Zrejme sú radšej, keď máme na miesto radov na banány vyše tristotisícový rad nezamestnaných na úradoch práce, ďalšie desiatky tisíc ľudí, ktorí u bez práce no nefigurujú v žiadnych štatistikách, či státisíce našich obyvateľov, ktorí aby prežili museli odísŤ za prácou do cudziny. Hojnosť tovaru je nám takisto na nič, keď je vďaka katastrofálnemu zloženiu a celkovej chemizácii potravín z desiatich druhov niektorého z výrobkov možné bez zdravotného rizika konzumovať len jeden, či dva. Zrejme im nedochádza, že nie kvantita je zárukou úspechu, ale kvalita.

Gabriel Logix- aktivista Vzdoru-strany práce v Bratislave

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *