Skip to content

O samosprávnych podnikoch a družstvách v kapitalizme

2010-06-26-solidarityTéma zakladania a spravovania tzv. samosprávnych podnikov či družstiev vyvolala v našej strane širokú diskusiu najmä po vystúpení ekonóma Petra Zajaca-Vanku na predvolebnej konferencii VZDOR-strany práce. O samosprávnych podnikoch a družstvách sa už čo-to popísalo, no málo z nich reálne funguje. Súčasné tzv. poľnohospodárske družstvá sú vlastne akciovými spoločnosťami. Spotrebné družstvo, ako napríklad Jednota má svojich zamestnacov. Nedá sa preto hovoriť o družstve takého typu, o akom hovoril Peter-Zajac Vanka, teda o bezpodielovom vlastníctve, kde pri rozhodovaní má každý jeden hlas. Niektorí autori ako napríklad J. Heller z KSČM stavajú na samosprávnych fabrikách svoju ideológiu. Niečo podobné platí aj o ľuďoch, ktorí si spoločenskú zmenu predstavujú tak, že sa z industriálnej doby veľkomiest presťahujeme do dreveničiek a budeme pestovať pre vlastnú potrebu. Takto sa vraj vykliesnime zo systému a porazíme ho. Okrem toho, že svojim pobytom drevenici nijako neporazia tento systém,  na tento spôsob života by presvedčili len mizivé percento ľudí. A aj keby sa celý svet násilím nasťahoval do dreveničiek, čoskoro táto spoločnosť opäť prerástla v spoločnosť industriálnu.

Zadefinujme si preto najskôr, ako také družstvo či fabrika vyzerá a potom sa poďme zamýšľať. Takéto družstvo je nejakou firmou alebo fabrikou v kapitalizme, neexistuje tu pomer zamestnanec-zamestnávateľ. Je vo vlastníctve všetkých, ktorí v tejto firme pracujú. Spoločne rozhodujú o všetkých otázkach o ktorých rozhoduje akákoľvek kapitalistická firma. Každý z pracovníkov má rovnakú váhu hlasu. Rozhodujú aj o svojich mzdách a tiež o tom, čo bude so ziskom, ak nejaký je. Sami si volia predsedu a kompetentné osoby na konkrétne pozície.

V minulosti bolo výrobných a spotrebných družstiev podstatne viac ako dnes. Zrejme z dôvodu menej rozvinutej globalizácie, kedy ešte kapitalisti nedisponovali takými majetkami a jeden človek nemal fabriky po celom svete ako je to dnes. Vtedy mali navrch ešte miestni výrobcovia a obchodníci, slovo „Supermarket“ plný oblečenia z Číny a Bangladéšu bolo neznáme. V takomto systéme ešte družstevní výrobcovia dokázali držať krok s miestnym boháčom, alebo aspoň kráčať 10 metrov za ním a nepadnúť. Ďalej tu bolo podstatne silnejšie komunistické hnutie, ktoré ľudí združovalo i ideovo a organizačne a preto k založeniu družstva mohlo dôjsť podstatne rýchlejšie a ľahšie. Navyše takéto družstvo sa stalo šíriteľom revolučných myšlienok, nešlo tu len o to, stať sa malým kapitalistom a dúfať, že raz budeme veľkým.

SONY DSC
Stanislav Pirošík, predseda VZDOR – strana práce

Povedzme si teda, že chceme založiť družstvo – napríklad strojársku firmu. Máme ľudí, máme predstavu, ale v prvom rade potrebujeme jedno – kapitál. Ak si chceme prenajať výrobnú halu zaplatíme za ňu obrovské peniaze. Ďalej potrebujeme stroje. Ak si predstavíme, že družstvo zakladajú obyčajní pracovníci vo výrobe, navyše s hypotékami na krku, koľko by museli šetriť, aby si kúpili aspoň predpotopné stroje a fungovali v provizórnych podmienkach? To by museli byť ľudia, ktorí na niekoľko rokov odídu pracovať napr. do Nemecka, tam šetria a potom sa vrátia. Ďalej tu máme nejakú prvú zákazku, záleží od toho, aká je dohoda, ale pokiaľ si majú kúpiť vstupný materiál za niekoľko desiatoktisíc eur, môžu ísť znova šetriť. Aj keby sa im to podarilo, je otázne, koľko sa taká firma udrží na trhu. Môže sa to stať, môže si nájsť nejakého pravidelného odoberateľa, pre ktorého bude robiť za cenu s nie veľkým ziskom a môže takto prežiť. Taký kapitalista má pre zakladanie podobnej firmy podstatne lepšie podmienky, môže kupovať a celé haly, nové stroje, môže dokonca aj prerobiť bez toho, aby ho to existenčne ohrozilo. Dokonca aj takí malokapitalisti, ktorí majú o niečo viac peňazí ako obyčajní zamestnanci sa stokrát rýchlejšie rozbehnú. Toľko k družstvu, ktoré chce konkurovať veľkým hráčom.  Družstvo teda dokáže fungovať za istých podmienok, predovšetkým tak, aby sme si na seba zarobili (alebo si prilepšili popri práci) a nerobili pritom pod diktátom kapitalistu, aj keď musíme sa prispôsobovať diktátu kapitalistického trhu. Táto firmička však nerieši základný problém kapitalizmu a scudzovania práce, ktorý treba nahradiť socializmom.

Z kapitalistického a socialistického zriadenia poznáme niekoľko druhov vlastníctva výrobných prostriedkov. V kapitalizme predovšetkým súkromné vlastníctvo celých konglomerátov a korporácií a v socializme všeľudové vlastníctvo. Kolektívne vlastníctvo jednej fabriky či kolchozu je akýmsi medzistupňom medzi týmito dvoma vlastníctvami. Za istých podmienok môže byť toto vlastníctvo pokrokové, za iných reakčné.  Za kapitalizmu, ale i v prechode od kapitalizmu do socializmu je toto vlastníctvo pokrokové. Namiesto toho, že vo fabrike rozhoduje kapitalista, ktorý ju kúpil, rozhodujú si zamestnanci sami, vedia že budú mať zhruba podľa toho, ako budú pracovať, zároveň však dbajú aj na primerané pracovné podmienky. Do družstiev a kolchozov agitovala i komunistická strana či už u nás, alebo v ZSSR a to predovšetkým z dôvodu prejsť od malovýroby súkromných výrobcov ku kolektívnej výrobe. Malovýrobcovia, ktorí sa živia vlastnou prácou vždy boli veľmi citlivou témou, či už sa jednalo o roľníkov, alebo remeselníkov. Preto združenie takýchto malovýrobcov bolo vždy bližšie k socializmu ako roztrúsení malovýrobcovia. Socialistický štát takto združeným výrobcom poskytol tiež techniku pre uľahčenie práce. Jedným zo Stalinových hesiel v tridsiatych rokoch dokonca bolo: „Urobiť každého kolchozníka zámožným“ – aby ukázal samostatne hospodáriacim roľníkom, že sa im oplatí vstupovať do kolchozov. Samozrejme aj v stalinskom ZSSR existovali tri typy družstiev. V prvom mali pracovníci spoločné len náradie, avšak každý si robil „svoj biznis“, druhý typ je kolektívne vlastníctvo družstva a kolektívne rozhodovanie v ňom a tretím – najvyšším typom bolo družstvo vo všeľudovom vlastníctve, kde boli pracujúci akoby „zamestnancami“ socialistického štátu, boli jednou z buniek socialistického plánovania avšak také družstvo fungovalo na podstatne demokratickejších podmienkach než dnešné firmy.

Strana komunistického typu teda podporuje prechod od súkromného vlastníctva výrobných prostriedkov ku kolektívnemu či už je to za kapitalizmu alebo socializmu. Ideálne je, pokiaľ je taký podnik v kapitalizme priamo spojený so stranou, pokiaľ je jej súčasťou, šíriteľom a podporovateľom komunistických myšlienok a zároveň školou spravovania hospodárstva. Takéto družstvá sa môžu rozvíjať aj v čase, kedy je komunistická strana mimo vládu, mimo parlamentu a dokonca aj v ilegalite.

Strana komunistického typu však nesmie podporovať opačný prechod – od všeľudového vlastníctva (a to zvlášť pokiaľ už je upevnené) ku kolektívnemu, alebo čo je ešte horšie – k súkromnému.

Predstavme si však takú vec, že revolučná strana je vládnucou stranou v kapitalizme a ešte neprebehla rozhodujúca zmena systému. Napríklad roky 1945-1948 v Československu. Mala by taká strana nalievať štátne peniaze zamestnancom inej firmy, ktorí si chcú založiť vlastnú?

Domnievam  sa, že odpoveď je NIE. Je to zvláštny hybrid, kedy vtiahneme námezdne pracujúcich do sféry malomeštiakov. Čo keď sa jedná o ľudí, ktorí prídu že chcú stroje, chcú halu, chcú peniaze – a hlavne chcú zisky pre seba a potom štátu a komunistickej strane napľujú do tváre? Robiť s námezdných pracujúcich malomeštiakov o to nám tiež nejde, ide nám ale o to, aby námezdne pracujúci pracovali pre seba, pre spoločnosť, nie pre kapitalistu. Preto je správne týchto ľudí zamestnať v znárodnenom a plánovanom, koordinovanom hospodárstve. Kapitalistické Slovensko, ktoré musí kľačať pred korporáciami svoju podradnú pozíciu potvrdzuje tým, že platí bohatým zahraničným kapitalistom dotácie, zaplatí aj mzdy zamestnancom, len aby tu kapitalista prišiel. V takom prípade by tie peniaze kapitalistický štát mohol dať radšej šikovným a zručným pracovníkom.

Systém samosprávnych firiem však nemôže byť cieľom a na ich princípe nemôže svet nikdy fungovať. V prvom rade sa takéto firmy za kapitalizmu musia riadiť konkurenčným kapitalistickým trhom, v druhom rade by tu vznikala nerovnosť medzi odvetviami, pričom ich dôležitosť v potrebách ľudstva je porovnateľná. Vezmime si, že automobilka, ktorá je vo vlastníctve 4000 ľudí má ročný čistý zisk 150 miliónov €. Pre každého pracovníka by to ročne okrem pravidelnej mzdy znamenalo 37 500 € navyše. Zatiaľ čo takí učitelia či lekári by boli na mizine, nakoľko nemocnica nie je fabrika. Preto namiesto toho, aby sme robotníkom dodali technológie na automobilku a potom im ju odovzdali, tak socialistický štát vybuduje svoj národný podnik na výrobu automobilov, v ktorých bude pracovať napr. 4000 ľudí. Podnik však bude demokratizovaný, bude sa voliť a rozhodovať zdola nahor, ale aj zhora nadol, odbory tu budú mať silné slovo a zároveň bude kontrolovaný a bude sa zodpovedať z dosiahnutia toho, k čomu sa v socialistickej spoločnosti zaviazal. Kontolovať sa nebude len výkon – ktorý bude primeraný a po diskusii s podnikom, ale aj pracovné podmienky, ktoré budú rovnako diskutované.

Strana komunistického typu by teda mala podporovať:

Zakladanie svojich svojpomocných družstiev za kapitalizmu, ktoré sú vtiahnuté do straníckej práce

V socializme smerovať a stimulovať malovýrobcov ku kolektívnej výrobe, smerujúcej až k všeľudovému vlastníctvu. Prekonať v nich „vlastnícky komplex“ predovšetkým tým, že sa im bude žiť v kolektívnej výrobe lepšie.

Chrániť všeľudové vlastníctvo, hlavne pokiaľ už je zakorenené. Reformy, ktoré vedú od všeľudového k zavádzaniu súkromných či kolektívnych foriem vlastníctva sú kontrarevolučné a vedú k zničeniu socializmu.

Stanislav Pirošík

 V druhej polke textu dávam slovo niekomu učenejšiemu: Vladimírovi Iljičovi Leninovi:

 

LeninV.I.Lenin o družstvách

(Posledné slovo „Iskrovskej“ taktiky alebo voľby pre zábavu ako novej pohnútky k povstaniu)

„Oportunisti vyzdvihujú do popredia heslo: spotrebné spolky, a revolucionári heslo: vydobytie politickej moci proletariátom. Oportunisti sa prú: spotrebné spolky – to je reálna sila proletárov, vydobytie reálnej ekonomickej pozície, skutočný kúsok socializmu; vy revolucionári, nechápete dialektický vývoj, nechápete toto prerastanie kapitalizmu v socializmus, toto prenikanie buniek priamo do vnútra kapitalizmu, toto vytlačovanie kapitalizmu novým, socialistickým obsahom.

 

Súhlasíme s tým, že spotrebné spolky sú istým kúskom socializmu. Za prvé: socialistická spoločnosť je jediným veľkým spotrebným spolkom a plánovite organizovanou výrobou pre spotrebu; za druhé socializmus je neuskutočniteľný bez mohutného a mnohostranného robotníckeho hnutia a jednou z týchto stránok sú nevyhnuteľne spotrebné spolky. Pokiaľ moc ostáva v rukách buržoázie, do tej doby sú spotrebné spolky úbohým kúsočkom, ktorý nezaručuje žiadne vážne premeny, ktorý neprináša žiadnu rozhodnú zmenu a ktorý niekedy dokonca odvádza od vážneho boja za prevrat. Návyky získané robotníkmi v spotrebných spolkoch sú veľmi užitočné, o tom niet sporu. Ale pole pôsobnosti  pre plné uplatnenie týchto návykov môže vytvoriť len prechod moci do rúk proletariátu. Teraz je sféra uplatnenia tejto užitočnej inštitúcie zúžená len na úbohú výšku mzdy.

Ale komunisti musia vedieť odlišovať kúsok od celku, musia vytyčovať ako svoje heslo celok, a nie kúsok, musia stavať základné  podmienky skutočného prevratu proti tomu dielčiemu zalátavaniu, ktoré často zvádza bojovníkov zo skutočnej revolučnej cesty.“

………

(Intelektuálski borci proti panstvu inteligencie)

„Pre komunistov sú skutočne samostatné len tie robotnícke združenia, ktoré sú predchnuté komunistickým duchom, nie len predchnuté duchom ale spojené s organizáciou aj takticky a politicky či už sa to prejavuje vstupom do strany alebo sympatiami k nej.

Komunistická strana musí pomáhať pri zriaďovaní rôznych robotníckych spolkov, napríklad spotrebných a usilovať o to, aby všetky tieto združenia slúžili ako ohniská komunistickej propagandy, agitácie a organizácie“

(Návrh rezolúcie o družstvách predložený Ruskou sociálnedemokratickou delegáciou na Kodaňskom kongrese)

Kongres konštatuje:

  1. Družstvá umožňujú pracujúcej triede zlepšiť svoje postavenie tým, že obmedzujú vykorisťovanie prevádzané sprostredkovateľmi, ovplyvňujú pracovné podmienky u dodávateľov, zlepšujú postavenie zamestnancov
  2. Poskytujú pomoc pri štrajkoch, výlukách, perzekúciách a pod.
  3. Organizujú masy pracujúcej triedy, učia ju samostatnému riadeniu a organizovaniu spotreby a pripravujú ju v tejto oblasti na organizátora hospodárskeho života v budúcej socialistickej spoločnosti.

Naproti tomu kongres konštatuje, že:

  1. Družstvami dosiahnuté zlepšenia budú len veľmi obmedzené do tej doby, dokiaľ výrobné prostriedky a výmena výrobkov zostáva v rukách triedy, ktorej vyvlastnenie je hlavným cieľom socializmu
  2. Družstvá, ktoré sú čisto obchodnými inštitúciami, majú následkom konkurenčného tlaku tendenciu zvrhnúť sa v buržoázne akciové spoločnosti
  3. Družstvá, ktoré nie sú organizáciami bezprostredného boja proti kapitálu, môžu vzbudzovať a vzbudzujú ilúzie, že sú prostriedkom k vyriešeniu sociálnej otázky

 

Kongres preto vyzýva robotníkov všetkých krajín:

  1. Aby vstupovali do proletárskych družstiev a všemožne ich pomáhali rozvíjať, usmerňovať ich v prísne demokratickom duchu (nízke zápisné, 1 podiel na jednu osobu a pod.)
  2. Aby neúnavnou socialistickou propagandou a agitáciou v družstve pomáhali šíriť medzi robotníkmi myšlienky triedneho boja za socializmus
  3. Aby postupne, ako bude silnieť socialistické uvedomenie v družstvách, nadväzovali a upevňovali organické spojenie medzi družstvom a stranou a rovnako medzi odborovými organizáciami.
  4. Výrobné družstvá majú pre boj pracujúcej triedy význam jedine vtedy, ak sú súčasťou družstiev spotrebných.

Stanislav Pirošík

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *