Skip to content

O teórii „základného príjmu“ z komunistického hľadiska

stanoooNiektorí sa nás pýtajú, čo si myslíme o teórii tzv. „Základného príjmu“, ktorý vychádza z faktu, že dnes je na svete taký dostatok statkov, že každý človek aj bez práce má právo na nejaký základný slušný príjem. Na túto otázku sa dá pozerať z rôzneho hľadiska a rôzna môže byť aj odpoveď. Kapitalizmus svojou konkurenciou a systémom voľného trhu produkuje masy nezamestnaných, zatiaľ čo na tých, ktorí prácu majú, nakladá čoraz viac. Zlikvidovaním socialistického plánového hospodárstva, ktoré budovalo podniky rovnomerne po republike a zavedením kapitalizmu integrovanom v svetovom systéme zapríčinil vysťahovalectvo, či už v rámci krajiny alebo sveta. Dnes už nepracujú desiatky ľudí na miestnych družstvách a stovky v podnikoch, ktoré sú 15 minút od domu. Celé doliny sú cez týždeň preč.

Konkurencia je aj medzi pracujúcou triedou a preto kapitál buď odchádza do iných krajín – ak chce udržať konkurencieschopnosť – alebo naopak zástupy pracujúcich cestujú do krajín imperializmu, aby lepšie zarobili. Ani preprava tovarov z krajín kde je mizerná cena práce nie je pri trajektoch na 10 000 kontajnerov problémom. Kapitalizmus teda núti človeka prispôsobovať sa kasínovému štýlu, kde na prvom rade je maximalizácia zisku a človek je len príveskom tohto systému.

Za to, že kapitalistický režim nedokáže zabezpečiť ľudstvu prístup k práci a dôstojnej životnej úrovni, ale pritom kapitalisti majú z neho miliónové či miliardové zisky, mali by logicky ako kompenzáciu dokázať zaplatiť základný príjem tomu, pre koho sa v tomto pre nich tak výhodnom systéme nenašla práca.

Táto predstava je však v súčasnosti naivná, pretože kapitalisti ju nemajú dôvod platiť. Kto ich k tomu prinúti? Čo oni majú s nami? Oni riešia svoj biznis, riadia sa pravidlami trhu, ktorí platí viac-menej na celom svete a ktorý je všeobecne rešpektovaný. Sami od seba nemajú dôvod. Jediné, čo by ich k tomu mohlo prinútiť je ohrozenie tohto systému. Ak by im hrozila revolúcia a teda vyvlastnenie, až vtedy by prešli k podobným sociálnym krokom. Samozrejme, len ak by to bolo v krajine západnej Európy – tak ako tomu bolo počas studenej vojny. Ak by to bolo v krajine tretieho sveta, tak by protestné hnutie utopili v krvi a možno by sa to spomenulo v nejakých novinách, ale inak by to nikoho nezaujímalo. Nie otvorene, samozrejme že by to spravili pomocou fašistov /ako Pinochet či Franco/ alebo „rebelov“ /ako v Líbyi, Sírii, Nikarague/, od ktorých by sa potom pokojne, keď by už systém bol v pôvodných koľajách dištancovali.

Na druhú stranu sú tu ľudia, ktorí viac nad tým „ako pracovať“ rozmýšľajú nad tým ako nepracovať a žiť celé roky zo sociálky bez snahy o získanie zamestnania. Títo ľudia sa mi protivia rovnako ako trieda kapitalistov, ktorí prichádzajú bezpracne k miliónovým ziskom. Potom sú tu ľudia, ktorí rozmýšľajú ako čím skôr nepracovať a napriek tomu zarábať. Tým sa svojim spôsobom nečudujem, nakoľko sám režim tým, že prináša neúnosné pracovné podmienky, nútené nadčasy a hypotéky sám núti ľudí k takémuto uvažovaniu ako sa čím skôr dostať z tohoto procesu.

Zatiaľ čo v kapitalizme je takýto prístup polemický (prečo by som mal platiť dane štátu, ktorý ich rozkradne, prečo ja by som mal pracovať na 500 € celý mesiac, zatiaľ čo majiteľ sa vozí na jachte. V socializme je takýto prístup neprijateľný a platí Leninovo známe „kto nepracuje, nech ani neje“ a to zvlášť v systéme, ktorý každému ukladá povinnosť pracovať. Ako by sme si vyberali, kto bude a kto nebude pracovať a bolo by dosť tých, ktorí by sa rozhodli pre prvú možnosť? Myslím si, že pri dostatku hmotných statkov, namiesto toho, aby jedni sedeli doma a druhí pracovali treba znižovať pracovnú dobu, či rozširovať a zlepšovať kvalitu prostredia, služieb, života. Presúvať ľudí tam, kde sú potrebnejší alebo sa účastniť medzinárodných projektov, ako to robí napr. Kuba, ktorá vysiela lekárov do celého sveta.

Stanislav Pirošík- predseda Vzdoru-strany práce

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *