Skip to content

Zákon a morálka po Baťovsky

„A toto postavil jeden človek. To sa asi poriadne nadrel.“ Je znenie jednej repliky vo filme Botostroj. Pre niektorých známy film pre iných nie. Podľa jedného tvrdenia vynikajúce vyobrazenie zdierania radových zamestnancov v kapitalistických podnikoch v minulosti aj súčasnosti.Ďalší tvrdia, že je to vymyslená a zveličená komunistická propaganda namierená proti dobráckemu a šikovnému podnikateľovi Baťovi, ktorý zabezpečil blahobyt sebe aj zamestnancom. Všetko vraj bolo výsledkom jeho podnikateľského génia.

Čo je realita a čo propaganda, kde končí prirodzený podnikateľský talent a začína zdieranie zamestnancov už tak trochu napovedali udalosti okolo rodiny Baťovcov v posledných týždňoch. V médiách sa toho pretriaslo dosť. Dosť na to, aby to postačovalo na vykreslenie klanu Baťovcov ako neborákov čo prišli o svoje majetky.

 

Správy oficiálnych médií

V oficiálnych médiách boli informácie ako napríklad: „Potomkovia po Janovi Antonínovi Baťovi budú žiadať od Slovenska miliardové odškodné za majetok zhabaný na základe Benešových dekrétov. V niektorých prípadoch ide o celé mestá ako Partizánske, Svit, Bošany ale aj Bojnický zámok.“ Toľko informoval denník PRAVDA.

Právnik Baťovcov Tomáš Pecina je vo svojich vyjadrenia konkrétnejší. „Na Slovensku nevlastnil žiaden osobný majetok, bolo tu však veľké množstvo podnikov, ktoré patrili pod Baťov koncern. Baťa tu vybudoval štyri priemyselné centrá, Partizánske, Svit, Nové Zámky a Bošany,” povedal Pecina a dodal, že „rodina Baťovcov nemá záujem o reštitúciu a prinavrátenie majetkov. Bude žiadať len peniaze.“

 

Ako je to naozaj?

Kto v skutočnosti koho okradol? Myslím si, že v každej spoločnosti musí vládnuca trieda upevňovať tú formu vlastníctva, ktorá jej umožňuje byť vládnucou triedou. To robí pomocou zákonov, ktoré posväcujú práve jej vyhovujúce vlastníctvo. V kapitalizme je to súkromne vlastníctvo. Pomocou neho môže každý kapitalista zdierať zo zamestnancov zisk a bez práce si ho privlastňovať. Okrem kapitalistických zákonov to zdôvodňuje aj morálkou. Vraj má na to právo, lebo v začiatkoch podnikania on vymyslel v čom podnikať, investoval a organizoval výrobu a predaj.

 

To je v prípade Tomáša Baťu pravda. Jeho podnikateľský a organizačný talent nemôže nikto poprieť. To všetko je výsledok podnikateľského talentu a jeho osobnej práce. Ďalej sa však už nelíši od ostatných podnikateľov. Dá sa to vysvetliť na jednoduchom príklade. Povedzme, že na začiatku podnikania investoval na budovy, stroje, suroviny a energiu 80 mil. Na životné podmienky pre zamestnancov 20 mil. Teda na začiatku preddavkoval celú výrobu sumou 100 mil. A ročný zisk nech je 10 mil. Teda investícia sa, pri inak nezmenených podmienkach, vráti za 10 rokov. Podnikateľ bude mať opäť na účte 100 mil. No nie sú to tie isté peniaze. Ich suma je rovnaká, ale pôvod je iný. Už to nie sú peniaze, ktoré na začiatku vkladal podnikateľ. Sú to peniaze vyprodukované prácou zamestnancov, ktoré ku podnikateľovi rok po roku pritekali z ich nezaplatenej práce až dosiahli pôvodnú sumu. Každý rok po 10 mil. Od tejto chvíle už nemožno tvrdiť, že podnikateľ niečo zálohuje. Od tejto chvíle je všetok jeho kapitál vykorisťovateľský. Pochádza z vykorisťovania zamestnancov a nie jeho práce. Teda každý investovaný kapitál, nech je jeho pôvod akýkoľvek, sa časom premení na vykorisťovateľský kapitál.

 

Dá sa to zhrnúť aj takto. Na začiatku podnikania investoval podnikateľ 100 mil. a zamestnanci ešte len prišli pracovať do továrne. Nevytvorili v nej ešte nič. 100% jej hodnoty je z peňazí podnikateľa. Z práce zamestnancov v tejto chvíli 0%. Po prvom roku sa podnikateľovi vrátilo 10 mil. To je 10% z investície. Tieto peniaze sú už však z práce zamestnancov. Môžeme povedať, že 90% hodnoty podniku je ešte podnikateľových. 10% je už práca zamestnancov. Pri nemennom ročnom zisku 10 mil. bude stav po 5 rokoch 50:50. Po 10 rokoch sa pomer úplne obráti. Súčet ročných ziskov (nadpráca zamestnancov) dosiahne oných 100 mil. To je 100% hodnoty továrne vrátenej prácou zamestnancov. Továreň je už celá bez zvyšku zaplatená prácou zamestnancov. Z pôvodne vložených peňazí podnikateľa nie je v jej hodnote už absolútne nič. Jeho podiel na jej hodnote po 10 rokoch je 0%.

 

Právo proti právu

Podľa kapitalistického práva však továreň naďalej patrí podnikateľovi a rovnako aj zisk vytvorený prácou zamestnancov. Všetky ďalšie investície do nových podnikov, do kúpi luxusných sídel sú z práce zamestnancov. Nie je v nich nič o čo by sa podnikateľ pričinil. Tak je to aj v prípade Tomáša Baťu a jeho potomkov. Že pre zamestnancov závodov boli stavané ubytovne, obchody, nemocnica? A to je čosi dobročinné? Bývať, jesť, liečiť sa by potrebovali pracujúci ľudia aj bez Baťu. Domy, obchody, nemocnice by postavili tak či tak.

 

Vraj by na to nemali peniaze, lebo by nedokázali predať topánky? Ak ich už vyrobili, tak by ich aj predali, lebo ľudia sa potrebujú obúvať bez ohľadu na Baťu. On si z tejto potreby len spravil bezprácny zdroj miliónových príjmov. Topánky, chlieb, tehly tu boli dávno pre ním. Ľudia ich vyrábali, lebo ich potrebovali. Baťa ľudí nútil vyrábať nie pre ich potrebu, ale pre svoj súkromný zisk. Ak teraz Baťovci žiadajú nie hmotné majetky, ale peniaze tak vlastne žiadajú tieto hmotné majetky len v inej – peňažnej – forme. Tie peniaze len tak zo vzduchu nespadnú. Zase boli vyprodukované len a len pracujúcimi. Na druhej strane sa Baťovcom nemožno čudovať. Ja na ich mieste by som tiež ako súkromná osoba nestál o rozkradnuté krachujúce podniky. Ale to nemení skutočnosť, že si idú naplniť vrecká okradnutím pracujúcich ľudí.

 

Partizánske, Svit, Bošany – všetko je z práce zamestnancov. Aj na Bojnický zámok mu zarobili oni. V kapitalizme však pracujúci okrem smiešnej mzdy nebudú mať za svoju prácu nič iné. Kapitalistické právo iný stav ani nepripustí.

 

Zmeniť tento stav môžu jedine pracujúci uchopením politickej moci a presadením svojich zákonov, upevňujúcich ich moc. Zákony spravodlivé pre pracujúcich môžu vytvárať a schvaľovať jedine samotní pracujúci. Že sú nespravodlivé pre kapitalistov? O nič menej ako terajšie zákony pre pracujúcich. Tak ako kapitalisti oberajú pod rúškom svojich zákonov a morálky pracujúcich po celé desaťročia tak si pracujúci jedným šmahom musia toto všetko o čo boli pripravovaní zobrať späť na základe svojich zákonov a morálky.

 

Právo je odrazom vlastníckych potrieb

Právo, zákon, morálka sú relatívne. Menia sa podľa potrieb a záujmov vládnucej triedy. Zákony a morálka pracujúcich musia byť iné ako zákony a morálka podnikateľov lebo ich ciele sú iné. Pracujúci chcú a potrebujú pracovať pre svoje blaho. Podnikateľ núti zamestnancov drieť pre jeho blaho. To je dostatočný dôkaz protikladnosti pracujúcich a podnikateľov.

 

Na záver ešte dajme slovo oficiálnym médiám. Tie informovali aj o tom, že „dediči sa plánujú domáhať peňazí po tom, čo Slovensko zrušilo trest prepadnutia majetku, ktorý Baťovi uložil československý súd v roku 1947 za údajnú kolaboráciu s fašizmom.“  To svedčí o relatívnosti práva a morálky. Vždy sa riadi vlastníckymi potrebami. Ak je to v záujme súkromného vlastníctva a zisku tak bez váhania možno zrušiť aj trest za kolaboráciu s fašistami.

 

Čo je potom nespravodlivé na odňatí majetku oligarchov, kapitalistov a zbohatlíkov pracujúcimi ľuďmi, ktorí na nich celý život drú? Podľa kapitalistov všetko. Podľa pracujúcich absolútne nič. Pracujúci! Nebojte sa zobrať moc, právo a bohatstvo do svojich rúk! Lebo nie jeden človek, ale vy všetci ste postavili továrne a poriadne ste sa pri tom nadreli. A ešte viac pri práci v nich.

 

Ivan GAĽA

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *