Skip to content

Kriticky o Kube ( 2. časť- 2/2 )

pgiron4V podmienkach živelného pôsobenia zákona hodnoty sa z človeka ako jedinca musí stať viac menej sebecké indivíduum starajúce sa v prvom rade o svoje úzko súkromné záujmy a potreby. Spoločnosť začne vnímať ako čosi čo ho obmedzuje, začne mať voči nej nepriateľské postoje. Takú spoločnosť chce odstrániť, lebo verí, že si tým uvoľní cestu k uskutočneniu svojich sebeckých potrieb. V tomto prípade sa jedná o odstránenie akejsi zdegenerovanej podoby socializmu a jeho nahradenie kapitalizmom, na ktorom takýto jedinec „nevidí nič iného než široký nekonečný horizont lekcii úspechu Rockefellera ako ho prezentuje kapitalistická propaganda. Množstvo biedy, ktorá sa musí nahromadiť a zločinov, ktoré sa musia stať, aby bol dosiahnutý tento jeden exemplárny prípad úspechu za kapitalizmu, už nie sú súčasťou obrazu kapitalistickej propagandy.“ Ernesto Che Guevara – El socialismo y el hombre en Cuba (Človek a socializmus na Kube), marec 1965.

Na dokreslenie reforiem doplním, že v súčasnosti predstavuje súkromný (kapitalistický) sektor 15% kubánskeho hospodárstva a cieľom je, aby dosiahol 50% hospodárstva. Zvolať Viva Kuba môžu už len zapredanci alebo pomätenci.

Skúsenosti zo ZSSR

Áno aj v ZSSR v prechodnom období, za NEPu existoval súkromný sektor – malovýroba, obchod, koncesné podniky. Lenže to bola historicky iná situácia. Navyše celý NEP sa síce začal ústupkom voči kapitálu (povolenie súkromného vlastníctva), lenže tento ústupok slúžil k vytvoreniu priestoru na nový útok proti kapitalizmu. NEP bol nastavený tak, aby socialistický sektor prevážil nad kapitalistickým a zlikvidoval ho. Na Kube sa deje presný opak lebo podiel kapitalistického sektoru stúpa.

Po revolúcii bolo nutné v sovietskom Rusku robiť mnoho opatrení pre stabilizovanie situácie. Bolo jasné, že vybudovať socializmus nebude záležitosť na pár rokov. Lenin vypracoval koncepciu NEP (Nová ekonomická politika). Ústrednou časťou bol tzv. chozrasčot (hospodárenie podľa rozpočtu). V praxi to znamenalo riadenie výroby na základe hodnotových ukazovateľov (náklady, cena, zisk, rentabilita). Bol to jediný spôsob ako naučiť hmotne a duchovne zaostalé obyvateľstvo hospodáriť. Situácia si vyžadovalo množstvo činností, ktoré priamo nesúviseli s výstavbou socializmu. Na Kube však taká situácia nie je.

Lenin v referáte „O novej ekonomickej politike“ v októbri 1921 okrem iného hovoril aj to, že: „Predpokladalo sa, že priemyselné výrobky budú socialisticky vymieňané za poľnohospodárske produkty a takto obnovíme veľkopriemysel ako základ socializmu. Táto výmena tovaru sa nepodarila v tom zmysle, že sa premenila na kúpu a predaj (sprostredkovateľom výmeny sa stali peniaze, výrobky sa nezmieňali priamo ako výrobky, ale predávali za peniaze). Je potrebné ešte viac ustúpiť k zavedeniu štátnej regulácie kúpy a predaja a peňažného obehu. Súkromný trh je silnejší ako my a miesto výmeny výrobkov tu máme obyčajnú kúpu a predaj, obchod za peniaze. Musíme sa mu prispôsobiť, inak nás zavalí živelná kúpa, predaj a peňažný obeh. Kto sa naučil útočiť, ale nenaučil sa za ťažkých podmienok ustupovať, ten vojnu víťazne nedokončí. Teraz, keď sa rozhoduje o osude celej spoločenskej triedy, keď sa rozhoduje otázka: socializmus, alebo kapitalizmus? sa nemusí hneď na prvý krát nájsť to správne neomylné riešenie, navyše ak nemáme skúsenosti.“

Lenže na Kube skúsenosti (vlastné a zahraničné) majú, resp. mali by ich mať. Ich reformná politika sa dá vysvetliť potom jedine tak, že vedome ustupujú do kapitalizmu a nechcú si to priznať. V tak ťažkom boji ako je boj proti kapitalizmu, za socializmus nie je hanba sa dať na ústup – hlavne v ťažkých podmienkach aké má Kuba. Prečo však zastierať a vydávať ústup za pokrok? Nie je to náhodou klamstvo a otvorená zrada vlastných pracujúcich ako aj pracujúcej triedy na celom svete? Navyše teraz v čase krízy kapitalizmu je ústup nepochopiteľný.

NEP znamenal obnovenie súkromného vlastníctva s cieľom obnoviť obchod, hospodárske zväzky medzi priemyslom a poľnohospodárstvom a obnoviť veľkovýrobu ako základ pre budovanie socializmu. Počas NEPu klesal význam súkromnej malovýroby a stúpal význam socialistickej veľkovýroby. Na Kube však dochádza k podkopávaniu veľkovýroby práve obnovou a rozširovaním súkromnej malovýroby na úkor socialistickej veľkovýroby.

Celá vec sa dá vysvetliť ako vzťah reformizmu a revolucionizmu, dočasného ústupku revolúcie a útoku revolúcie proti kapitalizmu. Otázky leninizmu tento problém riešia zhruba takto:„Pri určitých podmienkach, v určitej situácii, môže byť socializmus prinútený dočasne zostúpiť z cesty revolúcie na cestu reforiem, na cestu obchvatných manévrov, na cestu ústupkov kapitalistickým triedam, aby získal oddych pre revolúciu, nazbieral sily, pripravil sa na nový útok a následne ich rozložil (kapitalistické triedy). Nemožno popierať, že táto cesta je cestou reformistickou. Podstatná je však tá zvláštnosť, že reforma pochádza od samotnej socialistickej moci, že upevňuje socializmus, poskytuje mu čas na oddych, rozkladá nie revolúciu a socializmus, ale protisocialistické sily. Uskutočnenie takejto politiky je možné preto, že predošlí rozmach revolúcie bol tak veľký, že poskytol dosť široký priestor na ústup pri zámene revolučnej taktiky za taktiku reforiem, pri prechode od útoku k ústupu. Za socializmu sú zdrojom reforiem revolučné výdobytky pracujúcich, ako záloha nahromadená v rukách pracujúcich.“

Kubánske reformy podkopávajú socializmus

Podmienky pre Kubu sú ťažké. Preto je pochopiteľné, že ustupuje od revolúcie k reformám pochádzajúcim od samotnej socialistickej moci. Problém je však v tom, že tieto „kubánske“ reformy túto moc neupevňujú, ale podkopávajú. Na Kube už prakticky neexistovali relevantné kapitalistické triedy, ktoré by bolo potrebné rozložiť hoc aj dočasnými ústupkami, reformami, obchvatmi a nasledovným tvrdým útokom. Súčasné reformy na Kube práveže oživia z hrobu takéto kapitalistické triedy. Z praktických skúseností môžeme predpokladať, že dochádza k strate síl na strane socializmu a opačne, na strane kapitalistických tried dochádza k hromadeniu síl na útok, k rozloženiu socializmu.

Prečo je to tak? Je to preto, že doteraz existoval vonkajší protiklad medzi socialistickým systémom na Kube a svetovým kapitalizmom. Teraz už bude existovať aj vnútorný protiklad medzi silami socializmu a silami kapitalizmu priamo na Kube. Práve tento vnútorný protiklad bude to čo napomôže pôsobeniu vonkajších protisocialistických síl a tie zase posilnia vnútorné kapitalistické sily na Kube až do ich úplného preváženia.

Ďalej sa obávam, že revolučné výdobytky na Kube zďaleka nie sú tak veľké, aby poskytovali dostatočný manévrovací priestor k ústupkom. Terajšie reformy sú skôr poslednými krokmi pri cúvaní do priepasti. Vedie ma k tomu ten fakt, že Kuba sa dlhé roky rozvíjala viac-menej podobne ako ostatné socialistické štáty. Dobre vieme ako to s nimi dopadlo, keď začali s ústupkami. Jasne sa ukázalo, že revolúcia v nich zďaleka nepokročila tak, aby bolo kam, hoc aj len dočasne, ustupovať. Po pár ústupkoch tu je zase kapitalizmus. Povážme ďalej to, že Kuba určité ústupky urobila už počiatkom 90.-tych rokov. Vtedy to bolo pochopiteľné. Dnes tu máme Venezuelu, Bolíviu, Chile, Argentínu, Brazíliu, Nikaraguu …vyhrocujúcu sa situáciu v Grécku. To všetko sú potenciálni spojenci Kuby. Vlastne celková nestabilita kapitalizmu vytvára podmienky na posilňovanie socializmu, nie ústupky kapitalizmu.

Ak je naozaj pravda, že Kuba už ďalej nezvláda vonkajší hospodársky tlak zo strany globálneho kapitalizmu, bolo by správne, poctivé, komunistické to otvorene priznať a dať sa takticky, disciplinovane a organizovane na ústup z vydobytých pozícii, stiahnuť sa, nazbierať sily k novému útoku presne ako píšu klasici marxizmu (nie ako splašené sliepky, keď medzi ne skočí z plota susedova mačka ako u nás v 1989 roku). Príhodná chvíľa k novému útoku sa blíži, lebo kapitalizmus je v kríze. Stačí sa pozrieť čo sa deje vo svete. Prečo to na Kube nevidia, či nechcú vidieť?

Pripadá mi to tak, že sami Kubánci podceňujú medzinárodný význam Kuby, význam jej politiky pre ostatných pracujúcich. Tým, že túto obnovu kapitalizmu vydávajú za pokrok socializmu dezorientujú pracujúcich a komunistické strany mnohých krajín. Nemajú zodpovednosť voči sebe, ani voči ostatným pracujúcim? Neuvedomujú si, že pád socializmu na Kube bude silným argumentom antikomunistov? Preto treba upozorňovať a vysvetľovať o čo na Kube naozaj ide. Treba otvorene poukazovať na protisocialistický vývoj v posledných rokoch. Zase netreba robiť paniku. Kuba na rozdiel od ZSSR nie je hegemónom revolučného hnutia, nemá taký vplyv  na revolučné hnutie vo svete. Ťažisko socialistickej revolúcie našťastie nie je na Kube.

Ak je však pravda, že na Kube, podobne ako v ZSSR a u nás, vznikla vrstva štátnej a straníckej byrokracie (červená šľachta), ktorej vyhovuje robiť takéto reformy, ktorá si chce ukusovať z koláča na úkor pracujúcich, potom je prirodzené a logické, že taký „socializmus“ musí skončiť. Potom je logické, prirodzené a v podstate správne, že karieristami a prospechármi prelezenú stranu a štátny aparát pracujúci zvrhnú. To im nemožno vyčítať. V tom ich treba podporiť, ale zároveň upozorniť na jednu dôležitú vec. Nesmú sa nechať zmiasť rečičkami o všeobecnej demokracii a slobode pre všetkých. Naopak sami musia chopiť moc presne ako v socialistickej revolúcii pred rokmi. Musia obnoviť socialistické pomery v politike a ekonomike vytlačením karieristov a byrokratických funkcionárov. Verím, že na Kube je dostatok triedne uvedomelých robotníkov, roľníkov a ostatných pracujúcich, ktorí na Kube nedovolia obnovu kapitalizmu, v čase nepokojov zvrhnú reformistické vedenie Kuby, sami sa chopia moci a reformy nasmerujú k obnove a upevneniu revolúcie a socializmu na Kube ako to bolo za Leninovho NEPu a nie k ich likvidácii ako to bolo za Gorbačovej perestrojky a teraz na Kube Kubáncov.

KSS ako fanúšik kapitalistických procesov na Kube?

Kubu a jej ľud obdivujem a veľmi si vážim. Ich historický boj je inšpiratívny a hodný nasledovania. Je veľkou školou pre každého komunistu. Tak ako treba brániť a vyzdvihovať jej revolučnú minulosť, tak treba otvorene poukazovať na kontrarevolučnú prítomnosť. Je veľa ľudí, ktorí Kubu považujú za socialistickú. Osobne poznám takých čo tam boli pred rokmi, pred tým než sa začali reformy. Hlavne tí básnia o Kube ako nedobytnej bašte socializmu. Nechápu, že za tie roky sa tam veľa zmenilo. Viem to, lebo keď som v roku 2011 ešte na okresnom výbore KSS v Košiciach kritizoval kubánskeho veľvyslanca a reformy o ktorých nám hovoril na Seminári ľavicovej mládeže vyrútili sa na mňa, že čo si to dovoľujem. To isté sa stalo v roku 2013 na besede s terajšou kubánskou veľvyslankyňou. Teraz KSS opäť dáva nekriticky priestor tejto reformistickej politike vo svojich novinách. To dokazuje do akého bahna KSS padla.

Povedať dnes v roku 2015, že na Kube je a bude socializmus je to isté ako v roku 1990 tvrdiť, že v ZSSR je a bude socializmus. Áno v roku 1980 nič nenasvedčovalo tomu, že o 10 rokov bude v ZSSR po socializme. Aj v roku 2004 či 2005, keď na Kube bola delegácia z KSS nič nenasvedčovalo tomu, že v roku 2015 tam bude po socializme. Pomer medzi Kubou dneška a Kubou pred 8 – 10 rokmi je asi taký ako pomer medzi ZSSR v rokoch 1988 – 1990 a ZSSR v rokoch 1970 – 1980.

My, VZDOR – strana práce budujeme a vybudujeme revolučné hnutie. Preto z našej pozície kritizujeme vývoj na Kube a správanie sa jej predstaviteľov. Jednoducho nám nestačí, že na každej stene majú zavesený obraz Fidela a Che Guevaru. Socializmus je o niečom úplne inom. U nás na vrchole perestrojky bol Gottwald a Lenin tiež na každej stene. Socializmus už nebol nikde. To by bolo všetko čo som mal potrebu ku Kube dneška napísať. Privítam názory iných ľudí na túto tému.

Ivan GAĽA- Vzdor- strana práce východné Slovensko    

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *